OZKN Prešov býval stredobodom záujmu štátnych predstaviteľov

Odevné závody kapitána Nálepku, národný podnik Prešov (OZKN) zamestnávali v druhej polovici 20. storočia vo svojich prevádzkach viac ako 6000 ľudí. Závody boli výkladnou skriňou priemyselnej výroby socialistického Československa, navštevovali ich delegácie z bratských socialistických krajín, ale aj rozvojového sveta. Často sem prichádzali ľudia, ktorí zastávali najvyššie štátne a stranícke funkcie. Spomienky na fungovanie tohto odevného gigantu v rozhovore pre TASR priblížil niekdajší šéfredaktor závodného časopisu Odevák, dnes 75-ročný dôchodca Ján Rodák.

Rodený Prešovčan najskôr študoval na stavebnej priemyslovke, neskôr sa však rozhodol, že sa bude venovať zariadeniam v textilnej fabrike, ktorej rozmach naberal na obrátkach. Absolvoval školenie v Čechách a stal sa mechanikom odevných strojov. Neskôr robil s dokumentáciou zlepšovacích návrhov a tadiaľ jeho cesta viedla až do redakcie závodného časopisu. Na dôchodku vydal knihu o tomto odevnom závode s názvom „Prešité roky“.

-Závodný časopis v tom období nebola žiadna výnimočná vec. Veľké podniky si zakladali na tom, aby sa takéto periodikum udržiavalo. Brali to vážne aj v OZKN?-

Samozrejme, vedenie firmy si dalo záležať na tom, aby sa prezentovalo to, čo sa má prezentovať, ale dostali sa tam aj normálne veci, ktoré zaujímali ľudí. Odevák vychádzal už niekedy v roku 1958, ja som sa do neho dostal ako fotograf. Bol to mesačník s pravidelnými rubrikami ako úvodník, profily najlepších zamestnancov s fotografiami, novinky v závode a podobne.

-Tých najlepších ste vyberali sami, alebo ich vyberalo vedenie?-

Popravde, vybrali sme ich my a potom nám ich vedenie schvaľovalo, ako to vtedy bolo zvykom. Majster povedal, kto je dobrý pracant a my sme spracovali jeho profil, ktorý mal ísť napríklad aj s fotkou na titulnú stranu. To ešte samozrejme podliehalo straníckej kontrole.

-Museli ste aj vy sám spĺňať toto kritérium, na ktoré sa vtedy prihliadalo?-

Treba poctivo priznať, že ak by som nevstúpil do komunistickej strany, toto by som určite nerobil. Také boli časy, aj keď sa to možno dnes mladým zdá nepochopiteľné. Musím však pripomenúť, že sme písali o našich kolegoch a boli medzi nimi poctiví, pracovití a tvoriví ľudia.

-Priestor však dostávali aj papaláši. Koho sa vám podarilo fotiť?-

Najznámejší krajčír bol asi Vasil Biľak. O tom sa hovorili vtipy, ale dobrým krajčírom asi nebol, sám priznával, že sa tomu nevenoval, tuším ani nedokončil tú školu. Nikdy nezabudol pripomenúť, keď bol u nás v závode, že aj on je z tohto krajčírskeho stavu.

-Na návšteve u vás bol aj Miloš Jakeš...-

Rozprávali sa legendy, ako sa pýtal ľudí „kolik si tady vydéláte peněz v tom OZKN...“. Spomínam si, aký bol opatrný, keď som sa k nemu približoval. Pýtal sa ľudí z vedenia, kto som, čo od neho chcem a prečo sa od neho ani nepohnem. Vraveli mu, nebojte sa súdruh tajomník, to je náš fotograf zo závodného časopisu, potrebuje urobiť pár záberov. Nuž asi sa niečoho bál (smiech). Ale musím povedať, že žien za strojom sa pýtal také podrobnosti, čo sa týka postupu práce, že som sa až čudoval.

-Potom už asi štátnici do fabriky nechodili.-

Akoby nie. Bol tu prezident Václav Havel. Dobre si pamätám, ako chodil po dielňach, každý ho chcel vidieť, podať mu ruku, niekedy skutočne nemohol ani prejsť. Zahovoril sa pri jednej pracovníčke, ľudia ho obstáli a nevedel, ako sa dostať do vedľajšej uličky. Pri inom by asi zasiahla ochranka, ale pán prezident povedal, „ale co, vždyť já jsem ještě mladý“ a prehupol sa cez stôl so šijacím strojom ako cez plot.

-Hovorí sa, že v Prešove sa vyrábali odevy, ktoré ste na Slovenku nedostali kúpiť, je to pravda?-

Inštalovali tu nemeckú linku a vyrábali sa tu nohavice, ktoré potom išli rovno na Západ. Mnohí si iste pamätajú, ako chodili do TUZEXU alebo do zahraničia kupovať rifle, prípadne nejaké na vtedajšie pomery luxusné oblečenie. Možno by sa čudovali, keby vedeli, že aj u nás sa niečo také vyrábalo, len sa to nepredávalo. Ale keď prišiel nejaký hosť z KSS alebo z národného výboru, dostal prezent v podobe oblečenia.

-Aký máte pocit, keď prechádzate okolo areálu?-

Je mi ľúto, že to tak skončilo, ale čosi tu zostalo. Je tu firma, ktorá vyrába kvalitné výrobky, uznávané v zahraničí. Ako to nakoniec dopadne vo Svidníku, to ťažko povedať. Myslím si, že to nebola zlá fabrika. Bola tu veľká tradícia a som presvedčený, že aj výrobky boli kvalitné. Kto vie, ako by to vyzeralo s dnešným marketingom a reklamou.