Čo sa deje s mozgom vášho psa, keď vás vidí?

Určite poznáte nadšený pohľad vášho chlpáča, ktorým vás obdaruje, keď sa vrátite z práce domov. Vrtenie chvostom, približovanie sa smerom k vám – to všetko sú náznaky dôvery, priateľstva a lásky. Ako to ale v mozgu psov funguje? Prečo reagujú práve takto, keď vidia blízkych ľudí?

Vedci našli zaujímavé odpovede.

Sme si podobní

V rámci tohto výskumu odborníci z University of Mexico vykonávali MRI skeny (magnetickú rezonanciu) na psoch, aby prenikli do podstaty ich emotívnych reakcií, keď sú vo vizuálnom kontakte s ľuďmi.

Štúdie sa zúčastnilo niekoľko psov – zlatý retriever, pätica kólií a jeden labradorský retriever. Všetky boli vycvičené na to, aby sa počas skenovania správali pokojne, pričom im počas skenovania vedci postupne ukazovali 50 obrázkov ľudí a 50 obrázkov neživých predmetov.

Čítajte: Prečo psy nakláňajú hlavu na stranu

Výsledky výskumu ukázali, že oblasť temporálneho kortexu sa u psov vždy aktivizovala po tom, ako videli tvár ľudí. Temporálny kortex je časť mozgu, ktorou disponujú iba cicavce. Slúži (okrem iného) na vizuálne spracovanie komplexných podnetov, medzi ktoré patria aj ľudské tváre.

Podľa vedcov môže byť anatómia a fungovanie temporálneho kortexu u ľudí a psov podobné – teda psy používajú podobnú zrakovú dráhu ako my ľudia, keď spracúvame ľudské tváre.

Zapája sa aj odmeňovací systém v mozgu

Pri fotografiách ľudských tvári sa tiež u psov aktivizujú časti mozgu, kde sídli tzv. odmeňovací systém. Naši chlpáči si teda ľudskú tvár spájajú aj s prínosom alebo odmenou. Pri fotografiách neživých predmetov sa totiž tieto časti mozgu u psov vôbec neaktivizovali.

Tie nálezy jasne ukazujú, že psy majú schopnosť rozlišovať nielen ľudské tváre, ale na ne aj emotívne odpovedať aktivitou v odmeňovacom systéme. Pokiaľ teda ide o chápanie a porozumenie emóciám, ľudské a psie mozgy pracujú veľmi podobne s vizuálnym vnímaním tváre a následnou vhodnou emocionálnou odozvou.

Čítajte: Najčastejšie chyby pri výcviku psa

Táto schopnosť sa ale podľa výskumníkov rozvinula u cicavcov už veľmi dávno, ako spôsob ľahšieho nažíva v rámci skupiny. Je teda pravdepodobné, že sa u niektorých zvierat zachovala aj po zdomácnení.