Tento ranný zvyk vás spája s jaskynným mužom

Ranné vtáča ďalej doskáče – hoci je toto príslovie vekmi overené, ukazuje sa, že základ, z ktorého vychádza, siaha hlboko do histórie až k našim pravekým predkom. Vedci z tímu viacerých amerických univerzít totiž dokazujú, že gény „ranných vtáčat“ sme zdedili po dvoch predkoch: neandertálcoch a denisovanoch.

„Bolo to pre nás nesmierne zaujímavé a nečakané,“ hovorí o výsledkoch výskumu pedagóg biologickej a medicínskej informatiky na Kalifornskej univerzite Tony Capra.

„Po neandertálcoch a denisovanoch sme zdedili DNA, ktorá zvyšuje pravdepodobnosť skorého vstávania a zachovala sa až do dnešných čias.“

Vedci porovnávali genóm troch neandertálcov a jedného denisovana s tisíckami súčasníkov, pričom sa zamerali na 246 génov zodpovedných za regulovanie cirkadiánneho rytmu. Našli pritom vyše 1000 jedinečných genetických mutácií, z ktorých mnohé súvisia s biologickými hodinami. Niektoré varianty u dnešných ľudí sa pritom zhodujú s variantmi prítomnými u pravekého človeka.

Súčasníci, v ktorých tele sa nachádzajú rovnaké génové varianty telesných hodín ako v telách našich predkov, podľa vedcov patria k ľuďom, ktorí prirodzene vstávajú zavčas rána.

Na „ranné vtáčatá“ sme sa podľa vedcov zmenili najmä v dôsledku adaptácie k vonkajším podmienkam prostredia.

Skoré prebúdzanie vzniklo vplyvom adaptácie

Predkov moderného človeka možno vystopovať v období pred 300 tisíc rokmi v Afrike. Odtiaľ sa časť ľudí presídlila severnejšie do Európy, kde sa miešala s neandertálcami a denisovanmi.

Prví Európania si museli zvyknúť na kratšie dni a dlhšie noci, čomu pomohlo aj šírenie génu, ktorý ich nútil prebúdzať sa s východom slnka.

„Podobne sa ovocné mušky prispôsobujú vyššej nadmorskej výške so sezónnymi zmenami cyklu svetla a tmy a vyššej intenzite ultrafialového žiarenia,“ uviedol Capra pre portál New Scientist. „U homo sapiens to bolo pravdepodobne rovnaké.“