5 vecí, ktoré nikdy nehovorte človeku s rakovinou

Na svete je len málo slov, ktoré by zneli strašnejšie ako rakovina. Prvé zmienky o nej pochádzajú zo 4. storočia pred Kristom, keď grécky otec starovekej medicíny Hippokrates nazval tumor gréckym „karkinos“, teda krab. Rimania, ktorí neskôr študovali hippokratovo učenie, premenovali „kraba“ na „raka“, z čoho vznikol názov rakovina.

V blízkosti ľudí trpiacich rakovinou mnohí z nás zneistejú, a nie celkom správne vyberáme slová, akými sa snažíme viesť rozhovor. Hoci neexistuje žiadny univerzálne platný správny návod na to, čo sa môže a nemôže hovoriť, týchto 5 vecí pravdepodobne nechce počuť žiaden pacient s rakovinou.

„V akom je to štádiu?“

Pri každom onkologickom ochorení existuje stupnica, ktorá označuje jeho postup. Kým nižšie čísla indikujú ľahšie liečiteľné formy rakoviny, vyššie čísla často znamenajú, že sa zhubné bunky dostali do viacerých častí tela, čo značne komplikuje liečbu.

Zdraví aj chorí ľudia by si mali uvedomiť dôležitú vec: rakovina sa nespráva vždy podľa pravidiel. Číslo 1 môže rýchlo preskočiť do štvorky, a štvorka sa zas môže umierniť. Takéto označenie má najväčší význam pre lekárov a pacienta, aby vedeli správne určiť liečebný postup.

Vždy je lepšie nepýtať sa na štádium, ak túto tému neotvorí sám pacient. Uvedomte si, že by ste pravdepodobne sami ťažko zvládli reakciu na horšie správy.

„Aké sú prognózy?“

V niektorých prípadoch sa lekári podelia o možnú prognózu s pacientom, no nikdy neviete, či je to tak aj v prípade osoby, s ktorou konverzujete. Druhá vec je, že štatistiky sú de facto údaje týkajúce sa minulosti. Málokedy vedia predpovedať, ako sa vyvinie ochorenie u konkrétneho človeka.

Lekárska obec prichádza s inováciami v liečbe a diagnostike rakoviny na mesačnej báze. Veda ide vpred, a preto treba veriť, že aj štatistiky sa budú čím ďalej tým viac zlepšovať.

„Si taký/-á statočný/-á“

Bohužiaľ, táto veta len málokedy poteší bojovníka proti rakovine. Dobre mienené frázy, ako nazývanie pacienta „obeťou“ alebo „hrdinom“ môžu viesť k pocitu bezmocnosti a izolácie a ľudia sa môžu cítiť nútene šťastní.

V tomto prípade by mali prvý krok vykonať samotní pacienti, a dať svojmu okoliu najavo, aké povzbudenie považujú za akceptovateľné.

„Je to dedičné?“

Ťažko tomu uveriť, ale medzi nami sú takí, ktorí už onkologickému pacientovi položili aj túto otázku. Dedičnosť predispozície na vznik rakoviny sa dá zistiť pomocou špeciálneho lekárskeho testu, ktorý na Slovensku nie vždy preplatí poisťovňa. Je preto len málo ľudí, ktorí vedia s istotou odpovedať na túto otázku.

„Nechcem ťa zaťažovať, viem, že toho máš dosť.“

Človeka nedefinuje jeho ochorenie. Matka ostáva naďalej matkou, syn synom a tak ďalej. Načo pacientom zbytočne pripomínať ich ochorenie?

Nech bol váš vzťah s dotyčnou osobou akýkoľvek predtým, ako sa dozvedela o svojej diagnóze, rovnako by mal vyzerať aj potom. Rakovina by nemala byť dominujúcou témou rozhovoru, neexistuje predsa dôvod na to, aby ste chorému pripomínali to, čo je zrejmé.