Nedokážete sa sami poštekliť? Toto to znamená o vašom mozgu

Šteklenie je celkom jedinečný pocit. Je jedno, či vás niekto šteklí zámerne a neprajne, alebo len v rámci laškovania – vždy sa pri ňom budete smiať. Napriek tomu, že snáď každý vie, aké to je, keď ho šteklia, len málokto dokáže poštekliť sám seba, a tento fakt mnohé prezrádza o fungovaní nášho mozgu.

O všetkom rozhoduje mozog

Pravdepodobne považujete za samozrejmosť, že ruka, v ktorej momentálne držíte zariadenie, na ktorom čítate tieto riadky, patrí vášmu telu. U iných to až taká samozrejmosť nie je.

V mozgu sa nachádzajú mechanizmy, vďaka ktorým sme schopní rozlišovať medzi samým sebou a svetom okolo nás. Keď tieto mechanizmy prestanú správne fungovať, ako sa to stáva pri ochoreniach ako schizofrénia, človek môže dospieť k záveru, že jeho ruka nepatrí jeho telu, alebo že jeho činy riadi vonkajšia sila.

Prakticky to znamená, že keď sa napríklad rozhodnete pohladiť mačku, mozog prikáže vašej ruke pohnúť sa smerom k nej. To však nie je všetko. V tom istom okamihu si mozog vytvára akúsi predpoveď, čo by sme pri dotyku s mačacou srsťou mali cítiť (rovnako to funguje pri všetkých zmysloch).

Keď teda pohladíte mačku, ruka vyšle signál späť k mozgu, ktorý mu oznamuje, že mačacia srsť bola jemná. Mozog tento pocit porovná so svojím očakávaním, a ak nenastali žiadne prekvapenia, situáciu vyhodnotí ako uzavretú.

Podobne aj predtým, ako sa rozhodneme poštekliť seba, alebo nás pošteklí niekto iný, náš mozog vie, aký pocit treba v tejto chvíli očakávať. Prečo je teda také ťažké poštekliť samého seba? V tomto prípade do hry vstupuje zaujímavý fenomén.

Zdravý mozog bez šteklenia

Neurologička Sarah-Jayne Blackmoreová v roku 2000 podnikla pokus, v rámci ktorého skenovala mozgy účastníkom počas toho, ako ich šteklil robot. Pokus pozostával z troch fáz:

1. účastníci sa najprv mali poštekliť sami
2. v druhej fáze účastníkov pošteklil robot
3. v tretej fáze účastníci sami ovládali robota, ktorý ich vďaka rôzne trvajúcemu elektronickému oneskoreniu šteklil vtedy, keď to nie celkom predpokladali

Každého účastníka najviac šteklilo, keď sa ho dotýkal robot riadený niekým iným, a najmenej jeho vlastný dotyk. Zaujímavé je však to, že keď ich šteklil robot, ktorého sami ovládali, pocit šteklenia postupne naberal intenzitu. Podľa Blackmorovej a jej tímu došlo k nezhode medzi tým, čo mozog účastníka očakával, a tým, čo v skutočnosti viedlo k vzniku pocitu šteklenia.

Dôležité výsledky ponúklo aj skenovanie mozgov účastníkov. Keď sa ľudia sami šteklili, ich mozog sa deaktivoval v 3 oblastiach: v somatosenzorickom kortexe (ovláda pocit dotyku), prednej cingulárnej kôre (zohráva úlohu pri regulovaní emócií) a mozočku (zodpovedá za pohyb).

Keď účastníci hýbali rukami bez toho, aby sa pri tom šteklili, nedošlo k deaktivácii mozočku. To znamená, že predpovedanie pocitu vedie k inej mozgovej odpovedi ako predpovedanie pohybu. Keď ich naopak šteklil niekto iný, somatosenzorický kortex a predná cingulárna kôra na to reagovali okamžite.

Čo teda znamená, že sa nedokážete sami poštekliť? Vo všeobecnosti ide o dobré znamenie, že váš mozog funguje tak, ako má. Na svete sa nájdu aj takí, ktorí si sami dokážu privodiť šteklenie, no zvyčajne ide o pacientov so psychotickou poruchou, ktorú sprevádzajú aj príznaky ako zvukové halucinácie a pocit, že nemajú kontrolu nad tým, čo robia.