V tomto mestečku je nelegálne zomrieť a vlastniť mačku. Čo stojí za bizarnými zákazmi?

Nórske mestečko Longyearbyen leží ďaleko na severe asi 2000 km od Osla a severnejšie už žiadne väčšie mesto nie je. Na to, kde sa nachádza, je však pomerne veľké - na uliciach bez názvov tam žijú asi dve tisícky obyvateľov. Je navyše známe viacerými bizarnými pravidlami, ktoré však majú svoje opodstatnenie.

Miestne zvláštnosti

Mesto sa nachádza tak ďaleko na severe, že v zime tu slnko štyri mesiace nevychádza. Každoročne vyjde naposledy 25. októbra a potom sa niekoľko mesiacov nad horizontom neobjaví. Oficiálne sa vracia späť až 8. marca. Vtedy už obyvatelia návrat slnka netrpezlivo očakávajú a oslavujú. To však ešte nie je to najzvláštnejšie, čím je toto mesto špecifické.

Okrem ľudí tu žijú aj polárne medvede a kedykoľvek ľudia opúšťajú osídlenú oblasť, musia byť preventívne ozbrojení. Majú tu tiež populáciu lokálnych arktických vtákov, ktorú sa snažia zachovať. Práve preto je v meste zakázané chovať mačky, ktoré by tieto vtáky mohli ohroziť.

Umierať zakázané!

Ako sa zdá, zákazy sú tu pomerne obľúbené. O tomto meste sa totiž hovorí, že je nelegálne tam zomrieť. Populárny výrok je síce trochu nadnesený, no takmer výstižný pre miestnu situáciu. Čomu vďačia za túto kuriozitu?

Longyearbyen má iba jeden malý cintorín, už viac ako 80 rokov na ňom však nikto nebol pochovaný. Dôvodom je fakt, že v tejto chladnej oblasti sa telá nedokážu rozložiť. Možno by ste si povedali, že na tom nie je nič zlé. Vidia to však ako problém.

Táto oblasť je charakterizovaná ako permafrost, teda dlhodobo zamrznutá povrchová oblasť, a pôda, do ktorej by sa pochovávali telá mŕtvych, je teda neustále zamrznutá. Spolu s telami sa tam však v chladnej pôde držia aj vírusy, ktoré sú tam rovnako zakonzervované. Vedcom sa tam pred 10 rokmi dokonca podarilo nájsť vírusy z dávnej epidémie španielskej chrípky z roku 1918. Ak teda zomriete, nikto vás tu nepochová, pretože nechcú v zamrznutej pôde uchovávať ďalšie vírusy.

Ľudia, ktorí sú tesne pred smrťou, sa preto presúvajú z ostrova na nórsku pevninu, kde dožijú svoje posledné dni. Samozrejme, nedá sa predísť tomu, že niekto umrie náhle. V tom prípade sa s tým síce nedá nič robiť, no jeho telo v malom mestečku nepochovajú a letecky ho taktiež presunú na pevninu.