Vláda Nikitu Chruščova priniesla čiastočnú destalinizáciu ZSSR

Od úmrtia sovietskeho politika Nikitu Sergejeviča Chruščova uplynie v nedeľu 11. septembra 45 rokov.

O jeho tajnom prejave na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) kolovali medzi straníkmi v celom socialistickom tábore legendy. Chruščov v ňom ako prvý použil v spojitosti so Stalinom pojem kult osobnosti. Práve to ho stálo v roku 1964 politickú kariéru. V rokoch 1953-1964 bol prvým tajomníkom Ústredného výboru (ÚV) KSSZ a v rokoch 1958-1964 zastával post predsedu Rady ministrov Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Jeho vláda priniesla čiastočnú destalinizáciu ZSSR, podporoval začiatky sovietskeho kozmického programu a množstvo liberálnych reforiem v oblasti domácej politiky.

Nikita Sergejevič Chruščov sa narodil 17. apríla 1894 v dedine Kalinovka v Kurskej provincii v rodine roľníka. Od 12 rokov pracoval ako robotník a neskôr predák baníkov v Dombase. Počas ruskej občianskej vojny slúžil ako politický komisár v Červenej armáde. Po jej skončení získal ďalšie vzdelanie v donbaskej pobočke robotníckej fakulty a od roku 1924 pracoval v komunistickom aparáte. V 30. rokoch 20. storočia ho Lazar Kaganovič odporučil na miesto obvodného straníckeho tajomníka v Moskve, kde Chruščov uskutočnil očistu aparátu od "nepriateľov ľudu". Za odmenu ho v roku 1934 zvolili do ústredného výboru strany. V období vrcholiacich stalinských represií bol Chruščov ustanovený za prvého tajomníka Komunistickej strany Ukrajiny, kde sa stranícky aparát v dôsledku zatýkania prakticky rozpadol. V roku 1939 sa stal členom politbyra, čím zaujal pevné miesto medzi novou sovietskou byrokratickou elitou.

Počas druhej svetovej vojny sa ako vykonávateľ nezmyselných rozkazov nemalou mierou podieľal na katastrofických porážkach sovietskych vojsk pri Kyjeve a Charkove. Dohliadal na politickú korektnosť rozhodnutí maršala Radiona Malinovského a celkovo sa počas Stalingradskej bitky podieľal na udržiavaní morálky Stalingradského frontu.

Po vojne Stalin povolal Chruščova späť do Moskvy, aby vyvážil rastúci vplyv Georgija Malenkova. Chruščov tam v tomto období prišiel s myšlienkou revolučnej premeny vidieka – výstavbou "agrokomplexov", vidieckych továrenských sídiel. Týmito myšlienkami si však vyslúžil len kritiku. Po Stalinovej smrti v marci 1953 inicioval odstránenie Lavrentija Beriju, šéfa NKVD (Ľudový komisariát vnútra, ekvivalent ministerstva vnútra), ktorý po Stalinovej smrti nadobudol veľkú moc. Pripravil a realizoval program poľnohospodárskeho využitia neobrábanej pôdy v Kazachstane a na západnej Sibíri. Program spočiatku priniesol dobré výsledky čo výrazne zvýšilo jeho prestíž, avšak nepredvídateľné klimatické podmienky a nadmerné používanie chemických hnojív program úplne zlikvidovalo.

Najvyšším predstaviteľom ZSSR sa Nikita Sergejevič Chruščov stal dva roky po Stalinovej smrti.

Spolu s ďalšími začal politiku destalinizácie, ktorá o niečo neskôr umožnila podobné uvoľnenie aj vo vtedajších sovietskych satelitoch. Počas jeho vládnutia došlo k zmierneniu cenzúry, boli vydané niektoré práce Alexandra Solženicyna (Jeden deň Ivana Denisoviča) a Borisa Pasternaka (Doktor Živago), ktoré odsudzovali revolúciu alebo komunistický režim. Jeho svojvôľou bolo napríklad aj pričlenenie dovtedy ruského Krymu k Ukrajine. Napriek nesporným zásluhám o zmiernenie totalitného režimu v Sovietskom zväze uvažoval Chruščov vždy v dimenziách marxisticko-leninskej ideológie.

Spočiatku sa pokúšal o zlepšenie vzťahov so Západom. V roku 1959 ako prvý sovietsky predstaviteľ navštívil USA. Dňa 25. júla 1963 podpísal dohodu o zákaze skúšok jadrových zbraní. Na druhej strane sa podieľal na blokáde nemeckého západného Berlína (1958) a náhlej výstavbe Berlínskeho múru (1961). V roku 1962 podporil vybudovanie sovietskej základe jadrových rakiet stredného doletu na Kube. Jej výstavbu však čoskoro spozorovali Američania, ktorý do oblasti presunuli podstatnú časť síl svojho námorníctva, došlo ku Kubánskej kríze, kedy sa superveľmoci dostali najbližšie k jadrovej vojne. Sám však neskôr nariadil odsun rakiet z oblasti, čím situáciu upokojil. Vzbudzoval pozornosť na medzinárodnej scéne svojráznym správaním. Pri jednej debate na pôde Organizácie Spojených národov (OSN) v roku 1960 si v rozčúlení vyzul topánku a búchal ňou do stola, aby dodal váhu vlastným slovám.

Chruščovove prešľapy v zahraničnej politike, najmä neúspech v Kubánskej kríze a naštrbenie vzťahov s komunistickou Čínou a Albánskom po odvrhnutí stalinizmu, ale aj pokračujúce hospodárske problémy viedli ostatných popredných straníckych predstaviteľov k jeho odstráneniu. V októbri 1964 počas dovolenky na Kryme ho privolali na mimoriadne zasadanie politbyra, kde ho 14. októbra 1964 pozbavili všetkých funkcií a prinútili odísť na dôchodok "zo zdravotných dôvodov".

Fakticky žil v domácom väzení na svojej dači a nesmel voľne cestovať. Čoskoro upadol do hlbokých depresií. Zomrel na infarkt 11. septembra 1971, pochovaný je na Novodevičom cintoríne v Moskve. Pohreb medzi hrdinami pri kremeľskom múre mu odopreli.