Hrebenda presviedčal ľudí, že čítanie nie je len výsadou vzdelaných

Vo štvrtok 10. marca uplynie 220 rokov od narodenia národného buditeľa, zberateľa kníh, kníhkupca a propagátora slovenských kníh a kalendárov Mateja Hrebendu.

Propagáciu kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Okrem toho bol ľudovým básnikom, zberateľom ľudových piesní, misionárom slovenského národa a ľudovýchovným pracovníkom. Hrebenda bol nevidomý, v pätnástich rokoch stratil zrak. Prežil ťažký život, no napriek tomu pociťoval radosť a šťastie, keď mohol pomôcť svojmu národu. Ján Kollár v roku 1834 skonštatoval: "Kiež by mnohí vidomí Slováci boli tomuto slepému podobní v láske k národu".

Matej Hrebenda sa narodil 10. marca 1796 v Rimavskej Píle. Mal dvoch súrodencov, avšak jeho otec nemal trvalé zamestnanie, a tak sa nemohol postarať o svoje deti. Ako desaťročnému mu zomrela matka. Keďže nemohol chodiť do školy, vzdelával sa sám. Zároveň si zarábal na skromné živobytie. Ako trinásťročný písal príležitostné a gratulačné verše na melódie ľudových a duchovných piesní. Rád čítal knihy a keď oslepol, chodil po dedinách a hľadal ľudí, ktorí by mu ich čítali. Bol mendíkom (pomocníkom evanjelického kňaza) na pílanskej škole, potom v Hrlici na Gemeri a Rimavskom Brezove. Pôsobil aj v Záturčí, bol obecným hlásnikom v Krokave (1816) a Hačave (1817-1829). Tu sa neskôr usadil. V roku 1825 sa Hrebenda oženil. V tom čase začal zhromažďovať aj knihy. Narodil sa mu syn (1826) a dcéra (1829). Jeho manželka v roku 1831 zomrela na choleru. Po roku a pol sa opäť oženil. Ďalšia manželka bola chromá, ale obaja boli šťastní a spokojní. Nič nemali, bývali len na "hospodách", až v roku 1833 sa im podarilo postaviť si skromnú chalúpku. Hrebenda zvykol hovorievať: "Nemám nič, nežiadam nič".

Od roku 1842 sprevádzal Mateja Hrebendu na jeho cestách pomocník. Zapisoval ľudové piesne, ktoré zbieral (tie sa dostali aj do zbierok J. Kollára a Pavla Dobšinského). Známe sú jeho suplikantské cesty, na ktorých získaval finančné prostriedky na výstavbu škôl, kostolov, knižníc. Prechodil celé Slovensko, Prahu (dnes Česko), Viedeň (dnes Rakúsko), Pešť (dnes Budapešť - Maďarsko) a Dolnú zem. Na cestách zbieral aj staré knihy, posielal ich do škôl, spolkových inštitúcií alebo ich donášal popredným vzdelancom. Bol v úzkom kontakte s predstaviteľmi slovenského literárneho života (J. Kollár, K. Kuzmány, Ľ. Štúr, J. M. Hurban a i.).

Prvé verše napísal Hrebenda v roku 1814, boli priaznivo prijaté, tak sa ešte s väčším zanietením pustil do prostonárodného veršovania. Jeho básne, piesne, vinše, listy i testament sú uložené v Matici slovenskej. Tej v roku 1864 daroval 16 zväzkov cenných kníh, neskôr ďalších 10 zväzkov a niekoľko kalendárov. Slovenskému gymnáziu v Revúcej venoval všetky svoje úspory a celú svoju knižnicu (knihy z rokov 1848-1870). Knihy po zatvorení gymnázia prepadli v prospech štátu. V roku 1874 dokončil Zborník slovenských národných piesní, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčají a povier. V roku 1860 napísal Vlastný životopis.

Matej Hrebenda zomrel 16. marca 1880 v Hnúšti-Hačave. Pri príležitosti stého výročia jeho úmrtia (1980) ho vyhlásili za jubilanta Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO - United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization). V Hačave stojí jeho pamätník, od roku 1991 nesie knižnica v Rimavskej Sobote jeho meno. Od roku 1999 sa koná v rámci Dní mesta Hnúšťa literárna súťaž v poézii a próze Hrebendova kapsa. Stal sa námetom pre diela slovenských spisovateľov (Ľ. Zúbek, T. Vansová, V. Šikula, D. Bachát). Obec Slovákov v Českej republike a Slovenský inštitút v Prahe udeľujú od roku 1997 Cenu Mateja Hrebendu za výrazný prínos k pestovaniu vzájomnosti medzi Čechmi a Slovákmi.