Z vône starých kníh sa dá zistiť vek knihy. Jednou z látok, ktoré cítite, je však aj toluén

Pred pár rokmi sa očakávalo, že digitálne čítačky na knihy zatlačia tie fyzické do úzadia. Ukázalo sa však, že pravda je niekde inde. Dosť pravdepodobné je, že svoju úlohu zohrala aj vôňa kníh.

Vôňa starých kníh, ktorú oslavovala poézia aj próza, sa používa na pomoc pri určovaní stavu zväzku, informuje IFL Science. Prchavé organické zlúčeniny, ktoré dodávajú starým knihám vôňu, je možné odobrať, aby sa bez poškodenia identifikovali tie knihy, ktoré potrebujú mimoriadne úsilie na ochranu. Na tento účel bol navrhnutý aj tzv. elektronický nos, ktorý bol opísaný v ACS Sensors.

Dôležité je však poznať molekuly, ktoré knihy uvoľňujú, keď starnú, a za akých podmienok. V tejto oblasti je lídrom je profesor Matija Strlič z University College London. On a ďalší spoluautori identifikovali množstvo prchavých zlúčenín vznikajúcich rozkladom kolofónie v atramentoch a lignínu v papieri s časom. Štúdia uvádza, že papier pri starnutí produkuje kyselinu octovú, základnú zložku octu.

V ďalšom príspevku Strlič navrhol, že určité vône možno považovať za kultúrne dedičstvo a ako prípadovú štúdiu použil vôňu historického papiera. Nie je preto prekvapujúce, že Strlič hovorí o knižných vôňach tak, ako znalci vína či kávy opisujú odrody, pričom odkazuje na „kombináciu trávnatých tónov s pachuťou kyselín a nádychom vanilky nad základnou zatuchnutosťou“.

Compound Chemistry uvádza šesť molekúl bežne sa vyskytujúcich v starých knihách, z ktorých vyššie uvedená kyselina octová nebola jedinou, čo ukazuje, aké veľké variácie môžu existovať. Patrí medzi ne napríklad vanilín, pomenovaný podľa korenia, a benzaldehyd, ktorý dáva mandliam vôňu.

Jedným z tých, na ktoré sa Compound Chemistry odkazuje, je toluén. Hoci sa toluén zvyčajne považuje za veľmi nepríjemný ako dominantný zápach v riedidlách farieb a permanentných fixkách, používa sa pre svoje euforické vlastnosti aj ako inhalátor.

Nadmerné užívanie toluénu má veľa vážnych vedľajších účinkov, ale zatiaľ nebolo hlásené, že by sa niekto predávkoval starými knihami. Dokonca aj sviečky navoňané knižnou vôňou sú pravdepodobne bezpečné, ak nezapália závesy, hoci zasypanie pod lavínou kníh pri pokuse odniesť niečo z vysokej police sa môže považovať za predávkovanie.

Nové knihy nemajú rovnaký zápach, čiastočne preto, že ich zložky sú menej degradované, ale aj preto, že približne posledné storočie sa používa papier s nižším obsahom lignínu. V závislosti od toho, kedy bola kniha vytlačená, môžu byť prítomné aj ďalšie chemikálie. Tie môžu byť užitočné aj vtedy, keď text neidentifikuje dátum. Napríklad vysoké koncentrácie furfuralu sú znakom kníh vydaných pred polovicou 19. storočia.