Toto je dôvod, prečo katolíci nechcú veriť obetiam sexuálneho zneužívania

Katolícka cirkev dlhé roky bojuje so škandálmi súvisiacimi so sexuálnym zneužívaním detí predstaviteľmi cirkvi. V mnohých ohľadoch cirkev neurobila dostatočné opatrenia, aby deti chránila a množstvo prípadov ostáva stále neodhalených. Dôvodom sú tlaky z okolia, strach aj pocit bezmocnosti obetí, ktorým mnohí katolíci neveria.

Prečo sú katolíci v tomto ohľade často "neveriaci" sa rozhodli odhaliť poľskí výskumníci v štúdii publikovanej v Európskom žurnále sociálnej psychológie. Zistili súvislosť medzi vysokou úrovňou katolíckeho kolektívneho narcizmu a akceptovaním mýtov o sexuálnom zneužívaní detí. Ich zistenia by mohli pomôcť v boji proti predsudkom voči neplnoletým obetiam sexuálneho zneužívania.

Autorka štúdie Marta Marchlewska, docentka a vedúca laboratória politického poznania v Poľskej akadémii vied, uviedla:

„Aj keď sa sexuálne vzťahy medzi kňazmi a maloletými po stáročia odohrávali v katolíckej cirkvi, katolícka hierarchia nebola vždy ochotná oficiálne bojovať proti pedofílii. Na rozdiel od toho vynaložili veľa úsilia na to, aby utajili existenciu takýchto aktivít pred zrakom verejnosti, aby zakryli škandál a ochránili pozitívny imidž svojej vnútornej skupiny.

Niektorí z náboženských predstaviteľov dokonca naznačili, že deti sú čiastočne zodpovedné za sexuálne zneužívanie kňazmi. Napríklad poľský arcibiskup Józef Michalik naznačil, že pedofilný čin sa prejaví „keď dieťa hľadá lásku a potom do toho vtiahne inú osobu“. V našom výskumnom projekte sme sa zamerali na pochopenie toho, prečo ľudia prijímajú takéto presvedčenia.

Konkrétne sme sa zamerali na preskúmanie úlohy narcistickej verzus bezpečnej skupinovej identity pri akceptovaní mýtov o pedofílii, ktoré presúvajú vinu z páchateľa na obeť. Hovoríme o prijatí (vs. odmietnutí) týchto mýtov ako o nedostatočne preskúmanom obrannom mechanizme, ktorý je zameraný na ochranu imidžu skupiny v očiach ostatných.“

Výskumníci skúmali reprezentatívnu vzorku 1 300 poľských katolíkov, v ktorej sa ich pýtali, do akej miery súhlasia s rôznymi mýtmi o pedofílii, ako napríklad „Deti, ktoré tvrdia, že boli sexuálne zneužité kňazom, zvyčajne nehovoria pravdu“ a „... Keď sú deti sexuálne obťažované kňazom, je to často preto, že spôsob, akým povedali „nie“, nebol jasný.“ Po šiestich mesiacoch boli účastníci opäť požiadaní o vyplnenie prieskumu. Konečnú vzorku tvorilo 719 katolíckych účastníkov vo veku od 18 do 91 rokov.

Marchlewska a jej kolegovia zistili, že katolícky kolektívny narcizmus bol pozitívne spojený s prijatím mýtov o pedofílii. Ale identifikácia s katolíkmi bola negatívne spojená s prijatím mýtu o pedofílii. Marchlewska pre PsyPost uviedla:

„Zistili sme, že katolícky kolektívny narcizmus (t. j. grandiózny obraz vnútornej skupiny, ktorý je podmienený vonkajším uznaním jej hodnoty) môže byť zodpovedný za prijatie mýtov o pedofílii. Inými slovami, katolíci, ktorí sa narcistickým spôsobom identifikovali so svojou náboženskou skupinou, boli náchylnejší prijať presvedčenia, ktoré ospravedlňujú sexuálne násilie na deťoch spáchané členmi skupiny (t. j. katolíckymi kňazmi).

Na druhej strane sme zistili, že bezpečná identifikácia s katolíkmi (t. j. nenáročná zainteresovanosť do vlastnej skupiny, nezávislá od uznania skupiny v očiach ostatných) bola spojená s odmietnutím mýtov o pedofílii. To naznačuje, že bezpečne identifikovaní katolíci môžu byť náchylnejší akceptovať a priznať skutočnosť, že niektorí členovia ich skupiny nie sú bez hriechu.

Ľudia s vysokým stupňom katolíckeho kolektívneho narcizmu súhlasili s vyhláseniami ako „Katolíci si zaslúžia osobitné zaobchádzanie“, „Naozaj ma hnevá, keď iní kritizujú katolíkov“ a „Keby katolíci mali vo svete hlavné slovo, svet by bol oveľa lepšie miesto.” Naproti tomu ľudia s vysokým stupňom identifikácie s katolíkmi súhlasili s vyhláseniami ako „Cítim silné väzby s inými katolíkmi“ a „Katolicizmus je dôležitou súčasťou môjho sebaobrazu“.

Psychológovia tiež skúmali úlohu mentality obliehania v druhej štúdii 357 katolíckych respondentov. V sociológii je mentalita obliehania zdieľaný pocit viktimizácie a obrany – termín odvodený zo skutočných skúseností s vojenskou obranou počas obliehania. Je to kolektívny stav mysle, v ktorom skupina ľudí verí, že sú neustále napádaní, utláčaní alebo izolovaní voči zvyšku sveta.

V súlade s ich predchádzajúcim výskumom opäť zistili, že katolícky kolektívny narcizmus súvisí so zvýšeným akceptovaním mýtov o pedofílii, zatiaľ čo identifikácia s katolíkmi bola spojená so zníženým akceptovaním mýtov o pedofílii.

Dôležité je, že mentalita obliehania čiastočne zodpovedala za vzťah medzi katolíckym kolektívnym narcizmom a akceptovaním mýtu o pedofílii. Inými slovami, ľudia s vysokým stupňom katolíckeho kolektívneho narcizmu skôr súhlasili s výrokmi ako „V Katolíckej cirkvi nie je miesto pre vnútornú kritiku v čase nebezpečenstva“ a „Celý svet je proti Katolíckej cirkvi“, kvôli čomu zase s väčšou pravdepodobnosťou akceptovali mýty o pedofílii.

„Zistili sme tiež, že zatiaľ čo narcistická forma identity v rámci skupiny je deštruktívna pre vnútroskupinové aj medziskupinové vzťahy, zdá sa, že bezpečná identita podporuje hodnoty, ktoré katolícka cirkev hlása už roky (napr. pripravenosť priznať chyby a napraviť ich),“ povedala Marchlewska.

„Zistili sme, že spojenie medzi katolíckym kolektívnym narcizmom a akceptovaním mýtov o pedofílii bolo recipročné, čo naznačuje, že nielen narcistická identita môže posilniť mýty o pedofílii, ale aj prijatie mýtov o pedofílii môže podporiť kolektívny narcizmus. "Predchádzajúce výskumy ukázali, že kolektívni narcisti sú egocentrickí a neinvestujú individuálne úsilie v prospech skupiny,“ vysvetlila Marchlewska. Dokonca môžu byt náchylní ku konšpirácii proti svojej skupine, aby manipulovali druhými pre sebecké ciele.

Vedci skúmali iba katolíckych účastníkov. Veria však, že ich zistenia sa týkajú aj iných skupín. „Hoci sme sa zamerali na katolícky kolektívny narcizmus a bezpečnú identifikáciu s katolíkmi, veríme, že výsledky by sa mohli týkať aj mnohých iných skupín,“ povedala Marchlewska. „Napríklad tí, ktorí sa bezpečne identifikujú so svojím národom, môžu byť ochotnejší priznať chyby, ktorých sa dopustili členovia v skupine. Keďže uvedomenie si svojich nedostatkov je nevyhnutné pre skutočný pokrok, budúci výskum by mal lepšie preskúmať spôsoby, ako posilniť bezpečnú identitu v rámci skupiny.“