Pred 120 rokmi sa narodil výnimočný český herec Jaroslav Marvan

Dokázal stvárniť rozmanité postavy, a predsa to bol zakaždým on. Kolegovia ho poznali ako zodpovedného človeka. V divadle i pred kamerou býval perfektne pripravený, vždy dokonale ovládal text. Počet jeho filmových a televíznych úloh sa blíži k trom stovkám.

Od narodenia skvelého českého herca Jaroslava Marvana uplynie dnes (11. decembra) 120 rokov.

Jaroslav Marvan sa narodil 11. decembra 1901 na Žižkove v Prahe. Po maturite na gymnáziu sa zamestnal v Zemepisnom ústave, neskôr na Riaditeľstve pôšt. Pracovne ho vyslali až na Podkarpatskú Rus do Užhorodu, kde sa v rokoch 1920-1923 začal ochotnícky venovať divadlu. Vo svojej záľube pokračoval aj po návrate do Prahy.

V roku 1926 opustil úradnícke zamestnanie a stal sa hercom Divadla Vlasty Buriana. Bol jeho oporou a Burianovým hereckým partnerom až do roku 1943. Keď po 2. svetovej vojne Buriana obvinili z kolaborácie s nacistami, traduje sa, že sa ho Marvan nezastal. Ako vo svojej knihe Tajemství filmových hvězd uviedol Ondřej Suchý, dôvodom bol zrejme fakt, že sám nemal čisté svedomie. (Obvinenia voči Burianovi sa neskôr ukázali ako neodôvodnené a v roku 1994 herca rehabilitovali.)

Neskoršie roky svojej hereckej kariéry strávil Marvan na javiskách Vinohradského divadla (1943-1950), Městských divadel pražských, kde zotrval do roku 1954. Odvtedy bol až do roku 1972 členom činohry Národního divadla v Prahe.

Pred filmovou kamerou stál po prvý raz v roku 1926 ešte v ére nemého filmu. Zahral si strážnika v prvom filmovom stvárnení Dobrého vojaka Švejka. Prvým Marvanovým zvukovým filmom bola komédia C. a k. polní maršálek z roku 1930. Nasledovali burianovské komédie To neznáte Hadimršku (1931), Funebrák (1932), Anton Špelec, ostrostřelec (1932), Tři vejce do skla (1937) či U pokladny stál (1939), ale aj množstvo ďalších filmov.

Zahral si postavy neurotických profesorov v známych študentských komédiách Martina Friča – Škola, základ života! (1938) a Cesta do hlubin študákovy duše (1939). Zľudovela jeho recitácia: „Co je štěstí? Muuuška jenom zlatá!“ V týchto rokoch nakrúcal Marvan sedemnásť, ba aj devätnásť filmov ročne.

V roku 1940 sekundoval Burianovi a Oldřichovi Novému vo filme Když Burian prášil. O rok neskôr hral s Burianom v komédii Přednosta stanice (r. Jan Sviták) a s Novým zasa vo veselohre Roztomilý člověk (r. Martin Frič). V tom istom roku vytvoril aj dvojicu s Jindřichom Plachtom v snímke Nebe a dudy (r. Vladimír Slavínský).

Hneď po 2. svetovej vojne na Marvana čakala dvojrola v komédii Poslední mohykán (r. Vladimír Slavínský, 1947), a tiež úloha v snímke Čapkovy povídky z toho istého roku, za ktorú režisér Martin Frič získal Čestné uznanie na Filmovom festivale v Benátkach.

V roku 1952 sa Marvan objavil ako revízor pražského dopravného podniku v budovateľskej komédii Dovolená s Andělem, ktorú nakrútil Bořivoj Zeman. Pokračovanie Anděl na horách (1955) bolo oveľa menej zaťažené ideológiou a film sa zaradil medzi najobľúbenejšie české komédie. V tom istom roku dvojica Ján Kadár a Elmar Klos obsadila Marvana do komédie Hudba z Marsu. Zahral si tiež v poviedkovom filme režiséra Oldřicha Lipského Vzorný kinematograf Haška Jaroslava.

Bořivoj Zeman zveril Marvanovi hlavnú úlohu aj v moralistickej satire Slečna od vody (1959), za pozornosť stojí postava despotického staromilského majstra, ktorému učeň zachráni život v poviedkovom filme Pět z milionu (r. Zdeněk Brynych, 1959). V roku 1966 si Marvan zahral v mysterióznej komédii Fantom z Morrisvillu (r. Bořivoj Zeman).

Marvanovou životnou úlohou bola postava rady Karla Vacátka v seriáli Hříšní lidé města pražského (r. Jaroslav Sequens, 1968), na ktorý nadväzovali štyri celovečerné filmy (Pěnička a Paraplíčko, Partie krásného dragouna, Vražda v hotelu Excelsior a Smrt černého krále) a jeden televízny film (Štědrý večer pana rady Vacátka).

Za vynikajúce herectvo dostal Jaroslav Marvan v roku 1941 Národnú cenu, v roku 1951 Štátnu cenu, zaslúžilým umelcom sa stal v roku 1955, národným umelcom v roku 1971.

Jaroslav Marvan zomrel 21. mája 1974 v Prahe. Posmrtne vyšli jeho memoáre Nejen o sobě (1975, 2002), Jaroslav Marvan vypravuje (1975) a Herecké eso (1995).