Pred 110 rokmi sa narodila herečka bez javiska Viera Bálinthová

Hoci Viera Bálinthová celý svoj život zasvätila divadlu, filmu a televízii, napokon sa upísala rozhlasu, v ktorom dokázala vynikajúcim spôsobom využiť jediný rozhlasový vyjadrovací prvok – svoj hlas. V piatok 2. októbra uplynie 110 rokov od narodenia obľúbenej herečky.

Viera Bálinthová (za slobodna Straková) sa narodila 2. októbra 1910 v Martine. „Rodičia boli horliví ochotníci a čo je od mačky, všetko myši lapá. Takže som po nich aj po starej mame a prastarom otcovi zdedila trochu toho talentu,“ uviedla vo svojich spomienkach vo vysielaní Slovenského rozhlasu.

Ešte než začala chodiť do školy, účinkovala v martinskom spevokole. Ako školáčka recitovala a hrávala v školských predstaveniach. Vyštudovala obchodnú akadémiu.

V rokoch 1938 – 1949 pracovala ako úradníčka v Tatrabanke, neskôr v košickom rozhlase. V Košiciach sa zoznámila so svojím prvým manželom, s ktorým ich spájala láska k divadlu. Pre rozhlasové herectvo získal Vieru Bálinthovú režisér Emil Rusko. Potreboval do rozhlasovej hry mladú herečku, ktorá vie spievať, a tak Viera Bálinthová – v tom čase Faguľová – získala svoju prvú rolu pred mikrofónom.

Po rozvode s prvým manželom odišla do Bratislavy a tu sa vydala za rozhlasového pracovníka a prekladateľa Jána Bálintha. V Československom rozhlase v Bratislave pôsobila v rokoch 1951 – 1975. Pracovala tiež ako pomocná hlásateľka, režisérka, členka a vedúca Rozhlasového hereckého súboru, a tiež vedúca legendárnej Detskej rozhlasovej dramatickej družiny (DRDD), v ktorej začínalo viacero známych hercov.

Jej doménou sa však najmä v prvých rokoch (1951-1960) stalo čítanie rozprávok, ktoré prevzala po svojej predchodkyni Hele Krčméryovej. Rozprávanie uvádzané pod názvom Rozprávky z Veľkej knihy začínala Viera Bálinthová obligátnou vetou: „Velikánsku knihu mám, pred sebou ju otváram...“ V prvých rokoch televízneho vysielania bola aj hlásateľkou.

Herečka sa objavila v niekoľkých filmoch, prvý raz to bola vojnová snímka Posledný návrat z roku 1958 (František Kudláč). Režisér Eduard Grečner ju v roku 1965 obsadil do drámy Nylonový mesiac nakrútenej podľa známej literárnej predlohy spisovateľky Jaroslavy Blažkovej. Ďalším známym titulom boli Vianočné oblátky, televízne spracovanie prózy Martina Kukučína (Zlatica Miezgová, 1966). Bálinthová tiež hrala v sci-fi dráme Petra Mikulíka Žena z antisveta (1969), v psychologickom príbehu Žena na lane (Oto Krivánek, 1973), v rozprávke Medulienka (Cyril Králik, 1985) a diváci ju mohli vidieť aj v zázname divadelnej hry Muž a Gavalier v réžii Jozefa Bednárika (1987).

Ťažiskom jej hereckej práce však ostával rozhlas, okrem iného dlhoročný seriál Čo nového Bielikovci. V ňom Viera Bálinthová stvárnila postavu Ruženy Bielikovej, manželky hlavného hrdinu v podaní Alojza Kramára. Seriál sa začal vysielať 15. marca 1974 poslucháči (bolo ich viac než dva milióny) sa s ním pravidelne stretávali týždeň čo týždeň takmer 17 rokov.

„Rozhlasu ďakujem dosiaľ ukrutne a hoci ma volali aj do martinského divadla, neskôr aj sem do národného divadla, povedala som, že si netrúfam, že som si už odvykla od javiskového priestoru. V útulnom štúdiu som ako doma, všetko mi je známe, blízke, bol to skutočne môj druhý domov,“ spomínala herečka Viera Bálinthová. Zomrela v Bratislave 27. februára 1999.

Dcérou Viery Bálinthovej z prvého manželstva je známa herečka Elena Petrovická (za slobodna Faguľová). So svojou mamou, Vierou Bálinthovou, sa stretli aj pri hereckej práci.