Prečo sa v stredovekej Európe vo veľkom pochovávalo tvárou nadol?

Pri skúmaní starodávnych pohrebísk sa archeológovia neraz stretnú s kurióznymi spôsobmi pochovávania. Niektorých ľudí pochovali bez hlavy, iní spočinuli v neprirodzenej polohe, a ďalších dokonca pochovali zaživa.

Rôznia sa aj dôvody nezvyčajných metód pochovávania. Pochovanie zaživa sa v Anglicku používalo ako forma popravy kriminálnikov, ktorí sa napríklad dopustili „obchodovania so Židom alebo Židovkou, spáchania beštiálnych skutkov alebo sodomie“. Ľudia, ktorých pochovali s polámanými kosťami alebo prebodnutým srdcom, zas budili podozrenie, že by sa mohli po smrti prebudiť.

V období stredoveku sa ale najčastejšie stretávame so záhadným spôsobom pochovávania, ktorý sa v nemecky hovoriacich krajinách zachoval až do raného novoveku – pochovanie človeka tvárou nadol.

Ako s tým súvisia povery a epidémie

Antropológovia z Inštitútu forenznej medicíny na Bernskej univerzite (Švajčiarsko) analyzovali 95 hrobov zo 60 nálezísk vo Švajčiarsku, v Nemecku a Rakúsku, pričom vo všetkých boli nebožtíci pochovaní tvárou nadol. Ich snahou bolo zistiť, ako sa takéto pohreby vykonávali a ako sa menili ich dôvody postupom času.

Niektoré z pozostatkov prezradili, že nebožtík bol pochovaný netradičným spôsobom pravdepodobne na vlastné prianie. Niektorí z nich boli bohatí alebo pochovaní pri kostole či v kostolnej kaplnke. To naznačuje, že pochovanie tvárou dole symbolizuje pokoru pred Bohom, a to aj v prípade, že išlo o vysokopostavených ľudí.

V neskoršom stredoveku a ranom novoveku (približne 14.-15. storočie) sa počet pohrebov tvárou nadol zvýšil, a zároveň prebiehali ďalej od najprestížnejších cintorínov. Stále sa však vykonávali na cintorínoch, čo vylučuje možnosť, že išlo o kriminálnikov, ktorých činy by boli dostatočným dôvodom na zamietnutie cirkevného pohrebu.

Za nárast počtu pohrebov tvárou nadol v tomto období podľa odborníkov môže germánsky folklór, ktorý hovorí o takzvanom „nachzehrerovi“, respektíve upírovi. Podľa povier nachzehrer v hrobe požieral vlastné telo aj rubáš, pri čom vydával mľaskavé zvuky. Okrem toho hral podstatnú rolu aj pri šírení epidémií - „keď skupina ľudí umrie na rovnakú chorobu, ten, kto umrie prvý, sa označuje za príčinu úmrtí celej skupiny.“

Európa sa od 14. do 17. storočia zmietala v smrteľných moroch, čo takisto prispelo k pochovávaniu dole tvárou. Strach ľudí zo smrti rástol s počtom tiel, ktoré denne videli rozkladať sa na uliciach. Aj preto ich po smrti otáčali na brucho. Táto poloha mohla tiež súvisieť s poverčivou snahou zastaviť šírenie ochorení.