Štefan Moyzes stál v čele slovenského národného pohybu

V utorok 24. októbra uplynie 220 rokov od jeho narodenia.

V slovenských národných dejinách sa stal osobnosťou rešpektovanou všetkými ľuďmi, bez ohľadu na vzdelanie, pôvod či konfesiu. K jeho základným prednostiam patrila vzdelanosť, štedrosť, mravnosť, odvaha a schopnosť získať si prirodzenú autoritu. Pri vzniku Matice slovenskej sa Štefan Moyzes prejavil ako neohrozený národovec. Uvedomoval si význam cyrilo-metodskej tradície pre Slovákov a staral sa nielen o jej propagáciu, ale aj o šírenie a udomácnenie úcty k sv. Cyrilovi a Metodovi vo vedomí slovenského ľudu.

Štefan Moyzes sa narodil 24. októbra 1797 v obci Veselé v rodine roľníka. Po absolvovaní gymnázia vyštudoval filozofiu na bohosloveckom seminári v Trnave a teológiu na ústrednom seminári v Pešti (dnes Budapešť, Maďarsko). Teologické štúdiá ukončil v roku 1821 v maďarskom Ostrihome a v rovnakom roku ho vysvätili za kňaza. Pôsobil ako farár vo viacerých farnostiach ostrihomskej diecézy, v rokoch 1828-1829 bol slovenským kazateľom v Pešti. Sedemnásť rokov pracoval ako profesor v Chorvátsku, kde na záhrebskej akadémii prednášal filozofiu a gréčtinu. Presadzoval používanie chorvátskeho jazyka v školách, na verejnosti a v novinách. Po návrate na Slovensko bol v rokoch 1851-1869 biskupom banskobystrickej diecézy. Zaslúžil sa o rozvoj školstva, najmä o vybudovanie banskobystrického gymnázia, pričinil sa o založenie Spolku sv. Vojtecha.

Vyšiel z trnavského bernolákovského prostredia, neskôr sa pod vplyvom Jána Kollára, Martina Hamuljaka a Pavla Jozefa Šafárika stal prívržencom idey československej národnej a jazykovej jednoty a slovanskej vzájomnosti. Ako významný cirkevný dejateľ sa Štefan Moyzes po prehodnotení kollárovskej koncepcie československej literárnej a jazykovej jednoty postavil do čela slovenského národného pohybu. Popri významnom účinkovaní v cirkevnom, politickom a slovenskom národnom živote svojou mnohostrannou činnosťou podstatne prispel aj k rozvoju slovenskej národnej literatúry.

V roku 1861 viedol slovenské vyslanectvo k cisárovi Františkovi Jozefovi I., ktoré predložilo žiadosti slovenského národa – Memorandum národa slovenského obsahujúce základné národné, politické, hospodárske a kultúrne požiadavky Slovákov v rámci Uhorska a zabezpečujúce rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku.

Po založení Matice slovenskej v roku 1863, prvej slovenskej úradne povolenej kultúrnej ustanovizne, o ktorú sa Moyzes významne pričinil, ho zvolili za jej predsedu. V tejto funkcii usmerňoval jej činnosť v záujme všestranného rozvoja národnej kultúry, vedy, vzdelávania a ľudovýchovy. Spolu s prvým podpredsedom, evanjelickým superintendentom Karolom Kuzmánym predstavovali na čele Matice dvojicu takmer legendárnu, symbolizujúcu preklenutie konfesionálnych rozporov. Zrodila sa tak moyzesovsko-kuzmányovská tradícia, symbol jednoty národa, tolerancie a vznik moderného ekumenizmu. Spojenie Moyzes-Kuzmány sa stalo heslom matičných rokov a ich spolupráca a vzájomné porozumenie sa stali príkladnou i pre ďalšie generácie.

Ako veľký ctiteľ slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda vydal pri príležitosti tisícročného jubilea ich príchodu na Veľkú Moravu osobitný pastiersky list a pričinil sa o celonárodné oslavy tejto udalosti. Zaslúžil sa aj o uznanie 5. júla ako pamätného dňa príchodu solúnskych vierozvestov na naše územie.

Je skoro symbolické, že Štefan Moyzes náhle zomrel 5. júla 1869 vo Svätom Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom), práve v deň sviatku sv. Cyrila a Metoda, kedy sa slávilo tisíce výročie smrti slovanského apoštola sv. Cyrila.