Vincent Šikula vrátil slovenskú prózu do básnickej epiky

Prozaik, básnik, autor kníh pre deti a mládež, publicista a dramaturg Vincent Šikula patril k najvýraznejším a umelecky najpriebojnejším osobnostiam našej národnej spisby druhej polovice 20. storočia. Vo štvrtok 16. júna uplynie 15 rokov od jeho úmrtia.

Svoj rozprávačský talent úspešne pretavil do literárnych aj filmových diel, v ktorých sa zrkadlil jeho vrúcny a láskavý vzťah k prostým ľuďom. Práve oni boli najčastejšou témou jeho literárnych príbehov, medzi ktoré patrí napríklad novela S Rozarkou (1966) či románová trilógia Majstri, Muškát a Vilma (1976, 1977, 1979).

Vincent Šikula sa narodil 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre v dvanásťdetnej rodine roľníka a lesného robotníka. Študoval na Hudobnej škole pedagogickej v Bratislave a potom hru na lesný roh na bratislavskom Štátnom konzervatóriu. Popri štúdiu pôsobil ako organista v Ivanke pri Dunaji, po skončení vojenskej služby učil v Ľudovej škole umenia v Modre. Istý čas bol redaktorom literárneho časopisu Romboid, neskôr pracoval ako dramaturg Slovenskej filmovej tvorby (1969-1973). Až do roku 1992 bol redaktorom pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1994-1999 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov.

Jeho umelecký talent sa najviac prejavoval v próze a poézii, no po celý život aj v písomne nezachytenej hudbe, jeho tretej vášni. Vincent Šikula zanechal po sebe umelecky hodnotné a rozsiahle dielo. Po debutovej zbierke poviedok Na koncertoch sa netlieska (1964) mu v rovnakom roku vyšla ďalšia zbierka Možno si postavím bungalov. Príbehy poviedok sú založené na autentickom zážitku zo stretnutí so zaujímavými ľuďmi rôznych profesií a záujmov. V novele S Rozarkou (1966) rozvinul baladický príbeh mentálne postihnutej dievčiny, v ktorej napriek dospelosti zostalo zakódované detské videnie sveta. Kniha poviedok Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966) je obrazom životných príbehov ľudí zo spoločenskej periférie, ktorí sú však často obdarení veľkou vnútornou silou. V zbierke poviedok a noviel Horská robota (1968) sa vrátil k osudom hrdinov, akých zobrazil v prvých dvoch knihách. V prózach okrem známeho prieniku do citového sveta postáv rozvíjal aj vážne až tragické motívy.

Vo svojom vrcholnom diele, románovej trilógii Majstri (1976), Muškát (1977) a Vilma (1979), zobrazil autor udalosti v západoslovenskej dedine v období druhej svetovej vojny, počas Slovenského národného povstania (SNP) a v prvých povojnových rokoch. Spisovateľský um preukázal aj v novelách Vlha (1978) a Vojak (1981), v próze Liesky (1980) či v netradične komponovanom životopisnom románe Matej (1983) o osudoch slepého šíriteľa literárnej kultúry v 19. storočí Mateja Hrebendu. Do prostredia domova a rodného kraja sa Šikula tematicky vrátil v knihách poviedok a noviel Heroické etudy pre kone (1987), Pastierska kapsička (1990), Pôstny menuet (1994), Ornament (1991) a Veterná ružica (1995). Ako básnik sa Šikula predstavil zbierkami Z domu na kopci (1983), Zo zanedbanej záhrady (1993) a Bubeník september (1998), ktoré sú vyznaním autorovej lásky k domovu a predkom i vyjadrením obdivu ku kráse a premenám prírody, ktorú pociťoval ako súčasť vlastnej osobnosti.

Významnou súčasťou literárnych záujmov Vincenta Šikulu bola aj tvorba pre deti a mládež. Prvou knihou tohto druhu bola zbierka poetických literárnych miniatúr a poviedkových čŕt Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965), v ktorej konfrontoval čistotu bezbranného detstva s doliehajúcimi obludnosťami vojny. Próza Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966) je príbehom desaťročného dedinského chlapca, ktorý sa učí hrať na heligóne. Podľa knihy bol nakrútený film Otec ma zderie tak či tak (1980). Kniha Ďuro pozdrav Ďura (1978) je súborom rozprávok o starom vrabcovi a jeho spoločníkoch. Zvieracími rozprávkami, vychádzajúcimi z poetiky ľudovej slovesnosti, sú knižky Vajíčko sliepky liliputánky (1981) a O múdrom kohútikovi (1984). Deťom sú určené aj autorské "rozprávky a rozprávania" Augustín a zvon (1996) a Medardove rozprávky (1997).

Autobiografické texty Tam, kde sa cesta skrúca a Požehnaná taktovka zostavila Šikulova manželka Anna Blahová z autorovej písomnej pozostalosti.

Literát Vincent Šikula zomrel 16. júna 2001 v Modre vo veku nedožitých 65 rokov.