Hana Gregorová, priekopníčka feminizmu na Slovensku, sa narodila pred 140 rokmi

V kulturologickom diele Slovenka pri krbe a knihe (1929) tiež poukázala na podceňovaný prínos žien k rozvoju slovenskej kultúry. Jej manželom bol slovenský spisovateľ a dramatik Jozef Gregor Tajovský. Dnes (30. januára) uplynie od narodenia prvej slovenskej feministky 140 rokov.

V predslove k druhému vydaniu knihy poviedok Ženy z roku 1946 básnik Emil Boleslav Lukáč vyzdvihol Gregorovú slovami: „Bola prvou dokonalou obrazoborkyňou, ktorá lámala rámce obvyklostí a skrivodlivých predsudkov. Bojovala za vyššiu úroveň slovenských žien. Počnúc Hurbanom-Vajanským v Národných novinách až po poslednú malomestskú domácnosť stavali sa k nej a k jej myšlienkam len negatívne. Ušlo sa jej hodne urážok a spoločenského bojkotu. Bolo treba ozaj pevného ducha a odhodlania vytrvať v nastúpenej ceste.“

Podľa Jany Cvikovej, vedeckej pracovníčky Ústavu svetovej literatúry SAV a spoluzakladateľky feministického kultúrneho časopisu Aspekt, mal Lukáč na mysli okrem jej kníh aj prednáškovú, osvetovú, kultúrnu a sociálnu angažovanosť Gregorovej.

„O jej feministickej prednáške v spolku Živena z 2. februára 1912 je známe, že vyvolala pohoršenie, pretože vraj išlo o ´nemrav´, ktorým kazí dievčatá. Bola to iste ťažká situácia, no prichádzala aj podpora a uznanie. Knižky sa zastala napríklad Elena Maróthy Šoltésová,“ uviedla pre TASR Cviková, jedna z editoriek čítanky Hana Gregorová – Slovenka pri knihe (2007).

Hana Gregorová, rodným menom Lilgová, sa narodila 30. januára 1885 v Martine. Vyrastala v národne uvedomelej rodine. Napriek túžbe po vzdelaní ukončila iba ľudovú a meštiansku školu. Vyššie vzdelanie pre rodinné a spoločenské pomery nemohla absolvovať.

„V mladosti si od manželstva s Tajovským sľubovala ´duševnejší´ život a čítanie knižiek v spisovateľovom dome. Tieto jej idealistické predstavy tvrdo narazili na každodennú realitu. V Spomienkach lakonicky konštatuje: ‘Ja som včas poznala, že manželstvo nie je preto, aby si žena slobodne sadala ku knihám.’“ skonštatovala Cviková.

Za Tajovského sa vydala v roku 1907 a prvé roky prežili manželia v rumunskom Nadlaku, kde hrávala v ochotníckom divadle a prispievala do časopisu Dennica. Neskôr sa Gregorovci usadili v Bratislave, kde sa v ich dome stretávali slovenskí i zahraniční literáti.

Po manželovej smrti v roku 1940 sa spisovateľka odsťahovala k jedinej dcére do Prahy, kde sa venovala literárnej tvorbe a zapojila sa do protifašistického odboja. Po roku 1945 bola predsedníčkou Zväzu slovenských žien.

Okrem poviedkovej knihy Ženy sa kriticky k dobovým sociálnym nerovnostiam vyjadrila aj v zbierkach noviel Môj svet (1920), Pokorní ľudia (1924) a Zo srdca (1930) či v románoch Vlny duše (1933) a Čas nezastavíš (1938). Napísala aj niekoľko rozprávkových kníh pre deti a cestopisné črty Svet je tak krásny (1935).

Hana Gregorová zomrela 11. decembra 1958 v Prahe, pochovaná je na cintoríne v Tajove pri svojom manželovi. V roku 2023 jej prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o ľudské práva a slobody a ich ochranu.

„Hana Gregorová svojou prácou a celým životom ukazuje, že na Slovensku feminizmus nie je novodobý ´západný´ či ´nemravný´ výmysel, ale je súčasťou slovenskej tradície, za ktorú tu mnohí horlia, a pritom feminizmus i dnes kritizujú na úrovni pľuvancov Baťka Vajanského,“ zdôraznila Cviková.