Ako sa čo najrýchlejšie zotaviť po porážke? Toto musí spĺňať liečba

O cievnej mozgovej príhode, ľudovo nazývanej aj porážka alebo mŕtvica, môžeme hovoriť vtedy, keď dôjde k prerušeniu alebo obmedzeniu prítoku krvi so zásobami kyslíka do časti mozgu. Ide o mimoriadne nebezpečný stav, pri ktorom dochádza k bunkovej smrti už v priebehu prvých minút.

V dôsledku nedostatočného zásobovania mozgu kyslíkom môže v závislosti od rýchlosti poskytnutej medicínskej pomoci dôjsť k závažným trvalým následkom porážky, ako je paralýza alebo znehybnenie svalov, ťažkosti pri prehĺtaní a rozprávaní, strata pamäte a problémy s myslením či zmena správania.

Pacienti po cievnej mozgovej príhode sú odkázaní na dlhodobú liečbu. Ako ukázal výskum z prostredia amerického mesta Georgetown, o jej efektivite rozhoduje aj to, kedy sa nasadí.

Univerzitné medicínske centrum v Georgetowne (štát Washington) spolupracovalo so 72 dobrovoľníkmi, ktorí najviac tri týždne pred začiatkom pokusu prežili cievnu mozgovú príhodu. Každému z nich poskytli 20 hodín intenzívnej rehabilitácie rúk a nôh navyše, pričom ich liečba začala buď po 30, 60 alebo 90 dňoch od porážky.

Zistenia prekvapili aj samotných vedcov: Pacienti, ktorých liečba začala až 2-3 mesiace po príhode, sa zotavovali efektívnejšie ako tí, ktorí sa liečili hneď od začiatku.

„Predošlé klinické výskumy hodnotili zlepšenie motorickej funkcie po porážke len ako slabé či zanedbateľné, a tak by náš výskum mohol poskytnúť dôležité poznatky o nových spôsoboch, ako výrazne zefektívniť liečbu rúk a nôh,“ poznamenáva autor výskumu Alexander Dromerick.

Dobrovoľníci pochádzali prevažne zo štátu Washington. Čas začiatku terapie im bol pridelený náhodne, pričom výsledky sa na konci porovnávali s kontrolnou skupinou, ktorá sa liečila bežným spôsobom bez dodatočných hodín rehabilitácie.

„Z našich zistení vyplýva, že pacienti by mali podstúpiť intenzívnejšiu pohybovú rehabilitáciu 60 až 90 dní po porážke,“ vysvetľuje spoluautorka Elissa Newportová.

„Je dobre známe, že mladý mozog vo vývoji je v porovnaní s neskoršími štádiami oveľa pružnejší,“ hovorí Newportová. „Podľa nás mozog pacientov po porážke vykazuje podobnú pružnosť v konkrétnom období po príhode.“

Podľa vedeckého tímu bolo zlepšenie pohyblivosti a funkčnosti rúk a nôh pacientov nielen štatisticky významné, ale tiež natoľko výrazné, že ho ocenili aj samotní pacienti.

Podľa Dorothy F. Edwardsovej z University vo Wisconsine-Madisone je takisto zrejmé, že pacienti znesú oveľa intenzívnejší pohybový tréning vtedy, keď si sami môžu vybrať aktivity, ktoré ho sprevádzajú.