Psychológ: Túto otázku na terapiách počúvam najčastejšie

Glenn Livingston je americký psychológ s viac ako 30-ročnou praxou. Okrem bohatých skúseností z vlastnej kancelárie pochádza z rodiny, ktorá má hlboké korene v povolaní psychológ a terapeut.

Livingston sa počas praxe stretol s množstvom otázok, aké si bežný človek len tak nevypočuje. Napriek tomu otázka, ktorú sa ho klienti pýtajú najčastejšie, nijako nesúvisí s ich problémom a liečbou.

„Ako je možné, že celý deň počúvate príbehy iných ľudí, a nijako vás to nepoznačí? Ako sa viete odosobniť od ich pocitov a ako zostávate objektívny?“

Odpoveď: Nijako.

Livingston vysvetľuje, že objektivitu si zachováva napríklad tým, že sa viac sústredí na detaily, než na emócie. Odosobniť sa od príbehov, aké v kancelárii zaznejú, ale nie je také jednoduché.

„Podľa môjho nie celkom skromného názoru sa nikdy celkom neizolujete od pocitov klienta. Čím viac proti tomu bojujete, tým je to intenzívnejšie. Tie najintenzívnejšie pocity potom neviete vyhodiť z hlavy.“

Čo sa teda dá robiť s pocitmi, ktoré do psychológa „vleje“ klient? Podľa Livingstona ich treba nechať „prejsť cez seba“. Psychológ na terapii akoby prepožičiaval klientovi dušu, a teda musí byť schopný niektoré prípady odmietnuť. „Keď prijmete nového klienta, musíte byť ochotný prejsť s ním cez peklo, ak si to jeho stav vyžaduje.“

Livingston pripúšťa, že takáto psychicky náročná práca môže na pohľad vyzerať ako jedno z najťažších povolaní, no po niekoľkých rokoch praxe vyzdvihuje pocit zadosťučinenia, ktorý pri úspešných prípadoch získa každý psychológ.

Prípady, ktoré ním vedia zalomcovať

Livingston dnes pracuje na špecifickom probléme s krátkodobým riešením – prejedanie sa. Hovorí, že každé sedenie s klientom je pre nich oboch obohacujúce a spoločne sa im darí problém poraziť. Ide teda o jeden z jednoduchších prípadov.

Na druhej strane existujú aj zážitky, na ktoré sa nespomína tak ľahko. „Raz za mnou prišiel muž, ktorého syn len nedávno spáchal samovraždu. Takéto sedenia vám roztrhnú srdce a pocity z nich nosíte so sebou ešte veľmi dlhú dobu,“ hovorí Livingston.

Pri kritických prípadoch treba pamätať na to, že po nich nasleduje to dobré. Narodenie dieťaťa, povýšenie v práci, záchrana manželstva, prvé krôčiky bábätka – ak raz na terapii požičiate dušu, vráti sa vám aj s pozitívami.

„Túto prácu by som nevymenil za nič na svete. Každý deň, keď vstanem, položím si otázku, ‚Naozaj to môžem stále robiť? Ako sa mi mohlo dostať toľko šťastia?‘ Sú samozrejme aj dni, keď chcem vyjsť na strechu a vykričať si pľúca, ale tých nebýva veľa.“

Druhá najčastejšie kladená otázka

Do zoznamu často kladených otázok psychológ zaradil aj túto: „Analyzujete ma v tejto chvíli?“ Hneď na ňu aj odpovedá: Nie. „Musel by som sa veľmi sústrediť a dostať myseľ do určitého štádia, čo je ťažké robiť 24 hodín denne, 7 dní v týždni.“