Títo rodičia vychovávajú klamárov

Aj keď klamanie môže rodičom pomôcť, aby vyriešili menšie problémy s deťmi, môžu si týmto správaním narobiť omnoho väčšie komplikácie, ktoré sa odrazia na správaní ich potomkov. Často sa uchyľujú k drobným klamstvám, aby nemuseli riešiť vážne témy, alebo využívajú klamstvá pri vyhrážkach, aby sa deti lepšie správali. Ako ukázal nový výskum, v skutočnosti takto z detí vychovávajú klamárov.

Výskumníčka Setoh Peipei z Nanyang Technological University (NTU) v Singapure našla súvislosť medzi klamaním rodičov a klamaním ich potomkov v dospelosti. Klamanie deťom je tiež spojené s iným problémovým správaním, ako je porušovanie pravidiel a agresia.

Prečo rodičia klamú

Rodičia si často uľahčujú situáciu klamstvami od viet typu: “Ak hneď nepôjdeš, tak ťa tu nechám.” Klasické: “Rátam do troch,” po ktorom nikto nevie, čo sa vlastne stane, cez vyhýbavú lož: “Neviem, ako to funguje.” až po milostivú lož: “Mama a otec tu budú navždy.”

Dôvera vašich detí sa však zmení, keď dieťa zistí, že skutočne ich v tom obchode nenecháte a dostanú tak od vás mätúcu správu: “Hovorím ti, aby si nikdy neklamal, ale sám ti klamem stále.”

Štúdia uverejnená v časopise Journal of Experimental Child Psychology skúmala 379 mladých dospelých zo Singapuru, ktorí odpovedali na otázky položené v online prieskumoch:

• Účastníkov sa pýtali, či im ich rodičia niekedy klamali v štyroch konkrétnych témach: jedenie, opustenie dieťaťa, zlé správanie alebo peniaze.
• Ďalej sa ich pýtali na to, ako často klamú ako dospelí svojim rodičom o činnostiach, či preháňajú pri opisovaní udalostí, alebo či klamú za účelom úžitku pre ostatných.
• Účastníci nakoniec vyplnili dva dotazníky, v ktorých hlásili svoje vlastné psychosociálne nedostatky a tendenciu konať sebecky alebo impulzívne.

Ako sa zmeniť

Setoh uvádza:

„Rodičia by si mali byť vedomí týchto potenciálnych následných dôsledkov a mali by zvážiť alternatívy ku klamaniu, ako je napríklad uznanie detských pocitov, poskytovanie informácií, aby deti vedeli, čo môžu očakávať, ponúkanie možností a spoločné riešenie problémov, aby sa u detí vyvolalo dobré správanie.“

Ak chcete účinne, čestne a relatívne ľahko odpovedať na náročné otázky, odpovedzte na položenú otázku a zastavte sa. Dieťa, ktoré bude chcieť vedieť viac, sa nikdy nebude pýtať: „Povedzte mi všetko o sexe“, ale skôr: „Žil som v tvojom brušku?“ alebo „Ako som sa tam dostal?“

Úprimným odpovedaním na položenú otázku nemusíte klamať a je nepravdepodobné, že by ste sa stretli s akýmikoľvek ťažkými následnými otázkami, pretože dieťa potrebuje čas na absorbovanie a spracovanie nových informácií. Môžu sa k vám neskôr vrátiť s novými otázkami a vtedy urobíte to isté. Málokto sa po otázke “Koľko je hodín” pýta, ako zostrojiť hodiny.