Žena prehovorila o tom, aké to je ležať v kóme:"Je to ako nočná mora, z ktorej niet úniku"

Colleen Kelly Alexanderová si navždy zapamätá ten jesenný deň roku 2011, keď ju cestou z práce zrazilo nákladné auto. Smrteľná nehoda jej nechala zlomenú panvovú kosť a nohy, pretrhla jej niekoľko tepien a uvalila ju do kómy.

Colleen po nehode stratila toľko krvi, že následkom toho dvakrát zomrela – prvý raz na 20 minút, druhý na 10 minút. Keď sa lekárom podarilo stabilizovať jej stav, po dobu piatich týždňov ju nechali v umelom spánku a vykonali 29 operácií.

Dnes je to sedem rokov, čo Colleen na vlastne koži zažila peklo. Dnes je z nej úspešná atlétka, a o svojom desivom zážitku sa rozhodla porozprávať v knihe Gratitude in Motion.

Čo sa deje počas kómy?

Colleen začína svoje rozprávanie tvrdením, že mnoho ľudí má skreslenú predstavu o tom, čo je vlastne vyvolaná kóma. Ak ste si doteraz mysleli, že pacient v kóme je v úplnom bezvedomí, ste na omyle.

Colleen po celý čas kómy počula hlasy z okolia a cítila dotyky blízkych a lekárov. Tento zážitok opisuje ako nočnú moru, z ktorej niet úniku. Keď ju prišla navštíviť rodina, niekedy sa jej stalo, že sa na nich dokázala priamo pozrieť, no veľké dávky liekov jej znemožnili akokoľvek s nimi komunikovať, a dokonca nebola schopná ani rozoznať ich tváre, hoci vedela, že sú to oni.

Najhorší zážitok z kómy sú podľa slov Colleen početné nočné mory o znásilnení, ktoré sa jej celý čas odohrávali v hlave. Ako neskôr zistila, sny sa dostavili vždy, keď jej zdravotný personál menil obväzy a čistil rany.

Keď sa konečne prebrala z kómy, spomína si, že všetko bolo rozostrené, no pohľad na doktora ju utvrdil v domnení, že je v nemocnici. Po tom, ako v rohu miestnosti zbadala rodičov, vybavili sa jej spomienky na nehodu, o ktorej si myslela, že sa stala len nedávno. Päť týždňov bolo pre Colleen päť hodín.

Za sedem rokov si prešla bojom s niekoľkonásobnými zápalmi a komplikáciami, no dnes je z Colleen fyzicky zdatná žena schopná kráčania, behania a rozprávania. Dnes už 42-ročná bojovníčka proti vôli osudu priznáva, že rozprávanie o svojom zážitku v nej dodnes vyvoláva hlboké emócie.

„Sú veci, ktoré ma zasiahnu viac než iné. Napríklad spomienka na to, že nikdy nebudem môcť mať deti, alebo na kómu. To sú tie najťažšie chvíle.“

Podľa lekárov je extrémne vzácne, ak pacient vo vyvolanej kóme počuje hlasy alebo cíti dotyky. Údajne je však bežné, že si niektorí pacienti pamätajú pocit blízkosti rodinných príslušníkov, keď ich prídu navštíviť.