Smutné udalosti roku 1905 zahnali Vajanského do intímnej lyriky

Udalosti roku 1905 zahnali Vajanského do intímneho kútika lyriky. 2. februára zomrela jeho mama Anna Hurbanová, rodným menom Jurkovičová. Narodila sa 6. apríla 1824, od svojho muža Jozefa Miloslava Hurbana bola o sedem rokov mladšia. Zomrela vo veku 81 rokov a svojho muža prežila o 17 rokov. Treba pripomenúť, že od manželovej smrti (1888) žila v Martine v domácnosti prvorodeného syna Svetozára. Raz darmo, legendárna fara v Hlbokom už patrila inému kazateľovi a jeho rodine. Syn Svetozár ju mal veľmi rád a v prvých rokoch spoločného bývania sa jej často zdôveroval aj s takými starosťami a záležitosťami, ktoré nepriznal ani žene Ide. Je však zaujímavé, že o matkinej búrlivej "hereckej mladosti" a o jej dosť dramatickom ľúbostnom vzťahu k otcovi nikdy spolu nehovorili. A ak aj hovorili, Vajanský to nezaznamenal.
7. marca 1905 zomrel Ján Francisci, duchovný vodca levočských študentov, obdivovaný kapitán slovenských dobrovoľníkov, neskôr podžupan Gemerskej a župan Liptovskej stolice, doživotný podpredseda Matice slovenskej a od roku 1870 predseda Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine. Vajanský prechovával k nemu veľký obdiv i úctu a v tomto zmysle napísal i nekrológ. Uvedomoval si, že Francisciho, dnes by sme povedali - manažérske schopnosti a kmeťovské skúsenosti presvedčeného národovca, ale i uvážlivého politika, budú chýbať aj jemu osobne. Zdá sa, že bol to práve vyše 80-ročný baťko Francisci, čo Vajanskému pripomenul, že by mal zobudiť aj svoj básnický talent a naladiť poetickú lýru. A tak Vajanský začal pripravovať druhé vydanie básnickej zbierky Spod jarma.


Predtým ho však čakali ešte mnohé iné povinnosti. V máji sa zúčastnil na 6. kongrese slovanských novinárov v chorvátskom Volosku. Účasť na kongrese a pobyt v Chorvátsku trvali vyše dvoch týždňov, no nebol to stratený čas. Po prvé - v rámci programu kongresu Vajanský navštívil Benátky a obdivoval ich umeleckú architektúru a po druhé - v intímnych rozhovoroch s kolegami z iných častí Rakúsko-Uhorska i Európy sa presvedčil, že politická čierňava národnostného útlaku sa nezadržateľne rozplýva a že Európa je na ceste k demokratickejším pomerom. Netušili však, že finále bude také krvavé.
Pohotový Vajanský hneď po návrate napísal cestopis Volosko - Venecia, ktorý okrem Národných novín vyšiel aj samostatne ako separátny výtlačok. Jozef Škultéty to okomentoval takto: "Svetozár Hurban zná históriu umenia, má zvláštny zmysel pre ušľachtilosť foriem a harmóniu farieb, píše s oduševnením a perom skvelým."
Druhé vydanie básnickej zbierky "Zpod jarma" vyšlo v októbri 1905 a vydania sa ujal vydavateľ a kníhkupec, ale aj spisovateľ Jozef Gašparík-Leštinský. Urobil tak veľmi pohotovo a veľmi rád, lebo vedel, že prvé vydanie zbierky spred dvadsiatich rokov malo veľký čitateľský úspech a predpokladal, že situácia sa zopakuje. A nemýlil sa. Niektoré Vajanského sociálne ladené básne za dve desaťročia trvalo vstúpili do povedomia viacerých generácií slovenského národa. Sú to najmä básničky Pltník, Malý drotár, Vzdych, Povedomie, Neskromné želanie a niektoré iné. Z toho vyplýva, že literárna kritika a literárna história predchádzajúceho spoločenského zriadenia nemala pravdu, keď Vajanskému vyčítala neprítomnosť ľudových vrstiev v jeho diele. Aspoň v lyrickom žánri určite nie.
Koncom roku 1905 Vajanský v Slovenských pohľadoch publikuje novelu Husľa. Jej námet nosil celé roky vo svojom vnútri. Prostredníctvom jednoduchého príbehu chcel vysloviť svoje postrehy a názory na umenie. Na umenie ako celok, na jeho miesto v živote človeka a na jeho tvorcov. Pritom neváhal vysloviť ani takúto, zdanlivo triviálnu, ale aj dnes stále aktuálnu myšlienku: "Že žil usporiadaným životom, neuberalo mu hodnoty: ostatne nie je pravda, že by každý umelec musel byť lump. Áno, extravagancie bývajú pri veľkých talentoch, ale ony ani netvoria talent, ani nie sú jeho podmienkou. Pravda, mnohý namýšľa si byť umelcom preto, že robí extravagancie, často podlé kúsky..." Mimochodom, ako sa ukázalo neskôr, téma spôsobu života mladých umelcov v prvom umeleckom rozlete bola príťažlivá aj pre iných, generačne mladších slovenských spisovateľov. Niekde v tomto priečinku tvorby Svetozára Hurbana Vajanského musíme hľadať aj impulz ku vzniku Mitrovského novely Pani Heléne. A ten impulz mohol byť celkom konkrétny, pretože mladý maliar Milan Thomka Mitrovský ešte stihol namaľovať starnúceho Vajanského. No a po tejto stope môžeme prísť až k Tatarkovej Panne zázračnici.