Film Všetko čo mám rád prichádza po obnovenej premiére opäť do kín

 Film režiséra Martina Šulíka Všetko čo mám rád mal v stredu (22.6.) svoju obnovenú digitálnu premiéru v rámci medzinárodného filmového festivalu Art Film Festu v Košiciach. Divákom sa predstavil v Kine Úsmev a po 25 rokoch dnes oficiálne vstupuje opäť do kinodistribúcie.

Slovenská filmová klasika tak s odstupom času zabojuje o záujem divákov v konkurencii najnovších filmových hitov zo sveta. Ide tak aj o zaujímavý distribučný experiment. "Je to pre nás úplne nová skúsenosť, priam až dobrodružstvo, a preto sme nesmierne zvedaví, ako diváci zareagujú," uviedla Denisa Biermannová zo spoločnosti Garfield Film, ktorá snímku do kín distribuuje. 

Druhý celovečerný film jedného z najuznávanejších slovenských režisérov vznikol v roku 1992, v turbulentných časoch po páde železnej opony a nástupe vytúženej slobody. Premiéru mal krátko po vzniku samostatnej Slovenskej republiky ako vôbec prvý domáci film. Tvorcovia sa v ňom bez politických súvislostí, čisto cez súkromný život hlavného hrdinu, pokúsili zachytiť atmosféru tej doby tak, ako ju práve vtedy vnímali a cítili. Pre mnohých filmových pamätníkov preto práve tento film symbolizuje ranné 90. roky. V roku 1996 bol v ankete Asociácie filmových klubov zaradený medzi desať najlepších slovenských filmov všetkých čias.

Snímka rozpráva príbeh rozvedeného tridsiatnika Tomáša (Juraj Nvota), ktorý prežíva vzťahovú krízu s Angličankou Ann (Gina Bellman). Temperamentná a slobodomyseľná priateľka sa vracia späť domov a chce, aby Tomáš odišiel s ňou. Pokušenie je veľké, lenže to by znamenalo opustiť syna v komplikovanom tínedžerskom období a tiež starnúcich rodičov, ktorí očakávajú pomoc. No a bývalá manželka (Zdena Studenková) sa tiež razantne hlási o slovo.

"Všetko čo mám rád je asi môj najosobnejší film. Je osobný aj preto, že v ňom hrá môj otec Anton Šulík, a aj preto, že mnohé situácie, ktoré sa do filmu dostali, majú reálny základ," skonštatoval Martin Šulík. 

Pod dohľadom Šulíka a kameramana Martina Štrbu prešla snímka "technickým faceliftom" a bola digitálne zreštaurovaná v rámci národného projektu Digitálna audiovízia. Po technickej stránke je film kvalitatívne porovnateľný so súčasnými snímkami, a preto si tvorcovia povedali, že by bola škoda, keby ho nebolo možné opätovne vzhliadnuť aj na veľkom plátne.