Pozrite si prehľad histórie Schengenskej dohody

Schengenská dohoda bola podpísaná 14. júna 1985. Prvých päť signatárov - Francúzsko, Spolková republika Nemecko (SRN) a štáty Beneluxu (Belgicko, Luxembursko a Holandsko) ju uzatvorili v malej luxemburskej dedinke Schengen, ktorá dala dohode a systému i dnešný názov. K podpisu dokumentu došlo na palube lode Princesse Marie-Astrid v schengenskom prístave. Na základe dohody došlo medzi jej signatármi k postupnému rušeniu hraničných kontrol pri prechádzaní štátnych hraníc.

Vinohradnícka obec na rieke Moselle bola vybratá ako miesto podpisu dohody pre svoje umiestnenie pri hraniciach Francúzska, Nemecka a Beneluxu. Básnik Johann Wolfgang Goethe opísal už v minulosti Schengen ako kolísku priateľstva. Spisovateľ Victor Hugo tam sníval o "Spojených štátoch Európy" a zanechal aj skicu starej veže, ktorá kedysi v obci stála.

Na brehu rieky Moselle v Schengene v roku 2000 vybudovali pamätník udalosti, pred ktorým v zelenej tráve stoja tri stély vysoké 3,5 metra, na nich sú umiestnené tri hviezdy symbolizujúce troch prvých členov schengenského priestoru.

Schengenská dohoda bola len rámcovým dokumentom, deklarujúcim súhlas signatárov so spomínanými opatreniami. Preto bol prijatý Vykonávací dohovor k Schengenskej dohode, ktorý obsahuje podrobný postup a pravidlá jednotlivých krokov.

Do platnosti vstúpila Schengenská dohoda v septembri 1993. K úplnému zrušeniu hraničných kontrol najskôr medzi siedmimi štátmi Európskej únie (EÚ) - Nemeckom, Francúzskom, Španielskom, Portugalskom, Belgickom, Holandskom a Luxemburskom, došlo až 26. marca 1995, keď bol uvedený do činnosti Schengenský informačný systém prvej generácie (SIS 1), ktorý umožňoval rýchlu výmenu údajov o osobách a niektorých artikloch (osobitne o zbraniach a drogách) medzi políciami a colnými úradmi schengenských štátov. Mohol tak vzniknúť schengenský priestor, ktorý sa naďalej rozširoval. Schengenský informačný systém prvej generácie (SIS 1) nebol schopný pokryť rozšírenú EÚ, pretože bol pripravený len pre maximálne 18 krajín. Európsky parlament 25. októbra 2006 schválil legislatívu, ktorá tvorí právny základ pre spustenie nového Schengenského informačného systému druhej generácie (SIS II) ako podmienky pre rozšírenie schengenského priestoru o nové členské krajiny Európskej únie vrátane Slovenskej republiky.

Schengenský priestor je v súčasnosti územie časti Európy a hŕstky zámorských území, v ktorom môžu ľudia voľne prekračovať hranice zmluvných štátov na ktoromkoľvek mieste bez toho, aby museli prejsť hraničnou kontrolou. Funguje tam voľný pohyb osôb a tovaru. Letiská krajín sa považujú za vonkajšie hranice len pre lety do alebo z tretích krajín a lety v rámci schengenských štátov sa pokladajú za vnútorné. Schengenský priestor vymedzuje spoločná posilnená hranica.

Súčasťou schengenského priestoru sú aj nečlenské štáty EÚ Nórsko a Island a autonómne časti Dánska - Grónsko a Faerské ostrovy (od roku 2001). Spojené kráľovstvo a Írsko nie sú členmi Schengenu. Umožnila im to trvalá výnimka, ktorú si tieto dva štáty vyjednali pri podpise Amsterdamskej zmluvy. V Amsterdamskej zmluve z roku 1997 sa signatárske štáty dohodli na integrovaní Schengenskej dohody do práva Európskej únie.

Deväť krajín (Česká republika, Slovenská republika, Maďarsko, Slovinsko, Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko a Malta), ktoré sa stali súčasťou EÚ v roku 2004, vstúpilo do schengenského priestoru 21. decembra 2007. Cyperská republika (vstúpila do EÚ tiež v roku 2004) požiadala o odklad vstupu do schengenského priestoru, pretože ostrov je rozdelený po tureckej invázii a dohoda by sa na ňom nedala dôsledne uplatniť.

Rozhodnutím v referende z 5. júla 2005 ratifikovalo Schengenskú dohodu aj Švajčiarsko, ktoré nie je členom EÚ. Do systému sa oficiálne zapojilo až 12. decembra 2008 spolu s Lichtenštajnskom, tiež nečlenom EÚ.

Európske krajiny Monako, San Marino a Vatikán nie sú oficiálne súčasťou Schengenu, neuplatňujú však hraničné kontroly.

Slovenská republika spoločne s ďalšími 27 štátmi EÚ spustila 9. apríla 2013 prevádzku Schengenského informačného systému druhej generácie, tzv. SIS II, ktorý plne nahradil dovtedajší Schengenský informačný systém prvej generácie (SIS I). SIS ako základ spolupráce v oblasti presadzovania práva sa ukázala ako efektívny a účinný nástroj pri výmene informácií o hľadaných alebo nezvestných osobách a veciach.