Azzam Alkassir v analýze odkrýva pozadie sýrskeho konfliktu

Súčasné možnosti, ktoré má Sýria - ak neberieme do úvahy túžobné želania - sú obmedzené: alebo bude pokračovať v občianskej vojne, alebo nechá prezidenta Bašára Asada vládnuť v Sýrii podobne, ako Saddám Husajn vládol v Iraku v 90. rokoch - za medzinárodnej izolácie a s pevnou rukou, píše sýrsky analytik žijúci v Londýne Azzam Alkassir v článku, ktorý prevzal na svoj web Washingtonský inštitút pre blízkovýchodnú politiku (WINEP).

Po oslobodení Kuvajtu spod irackej okupácie v roku 1991 mala medzinárodná koalícia, ktorá sa podieľala na operácii Púštna búrka, možnosť definitívne ukončiť Saddámovu vládu. Po zvážení reálnej politiky sa však rozhodla neodstrániť ho ani napriek výzvam z radov opozície v Iraku. Dôsledkom bolo, že Saddám Husajn naďalej umlčoval všetky opozičné hlasy, uvádza Alkassir v článku nazvanom Reálna politika a sýrsky konflikt.

Pripomína, že po osemročnej krvavom konflikte s Iránom šokoval Saddám v roku 1990 svet inváziou do Kuvajtu. V tomto období sa - najmä medzi šiitmi na juhu a Kurdmi na severe - začali šíriť hlasy proti nadvláde jeho strany Baas. Koncom 80. rokov západné médiá začali upozorňovať na zverstvá irackého režimu, vrátane použitia chemických zbraní voči vlastným občanom.

Napriek tomu sa medzinárodná koalícia rozhodla udržať po vojne v Perzskom zálive Saddáma "zbaveného pazúrov" pri moci. V roztrieštenom Iraku, na ktorý boli uvalené ekonomické sankcie a nad jeho časťami vyhlásená bezletová zóna, si Saddám udržal absolútnu moc.

Keď sa Západ napokon o 12 rokov neskôr rozhodol Saddámovu vládu ukončiť, bolo to už v inom medzinárodnom a regionálnom kontexte. Po teroristických útokoch v USA z 11. septembra 2001 potrebovali Spojené štáty dokázať, že sú naďalej svetovou veľmocou číslo jeden. A nebol pre ne problém zdôvodniť inváziu do Iraku v roku 2003 rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN, ktorá hovorila o irackých zbraniach hromadného ničenia, pokračuje sýrsky analytik. Pripomína, že neskôr Spojené štáty tvrdili aj to, že iracký režim udržiava vzťahy s al-Káidou.

Nasledujúce roky ukázali, že krajiny blízkovýchodného regiónu čaká ešte dlhá cesta k demokracii a stabilite. Väčšina ľudí na Blízkom východe a dokonca aj väčšina na Západe si uvedomuje, že tamojší súčasný chaos je úrodnou pôdou pre extrémizmus a terorizmus.

Dejiny Blízkeho východu ukázali, že frázy, akou je "právo ľudí na sebaurčenie", nehrajú úlohu v prioritách svetových mocností, ktoré prijímajú rozhodnutia najmä vo vlastných záujmoch.

V prípade Sýrie je jasné, že vojenská diktatúra Bašára Asada nie je ideálny spojenec pre väčšinu západných krajín. Avšak militarizácia, islamizácia a chaos, do ktorých vyústil sýrsky konflikt, ohrozili celý región a prinútili Západ, aby opätovne zvážil možnosti politickej budúcnosti Sýrie.

Jedna z možných alternatív k Asadovi - súčasné opozičné hnutia v Sýrii - očividne nie je presvedčivým argumentom pre svetové mocnosti. Opozícia totiž zahŕňa celý rad frakcií, ktoré neuznávajú "politické pravidlá hry" a ani súčasnú medzinárodnú rovnováhu síl, a navyše nepodliehajú žiadnemu spoločnému politickému telesu, ktorému by bolo možné dôverovať a skrotiť si ho, pokračuje Alkassir.

Na druhej strane Asadov režim už za dlhé roky svojej vlády dokázal, že rešpektuje medzinárodné "pravidlá". V úvahu treba zobrať aj posun v názoroch západnej verejnosti na Asada a jeho oponentov.

Tretia skupina, ktorá vznikla v dôsledku vojny v Sýrii, je Islamský štát. Usiluje sa zriadiť územný celok, ktorý neuznáva ani súčasné politické pravidlá ani etnické hodnoty nášho sveta.

Po jeho vylúčení zostávajú ako reálne možnosti pre Sýriu Asadov režim alebo opozícia. Prevažuje konsenzus, že ozbrojená opozícia je neschopná dosiahnuť rozhodné víťazstvo nad Asadovou armádou.

Pokým Asada nezačalo podporovať vojensky Rusko, existovala možnosť zásahu regionálnej mocnosti, ktorý by bol konflikt v Sýrii vyriešil v prospech Asadových oponentov. Teraz by však prípadná intervencia Saudskej Arábie alebo Turecka situáciu skomplikovala a konflikt len predĺžila.

Najpravdepodobnejším scenárom pre Sýriu preto je, že vojnou zničenej krajine s vyčerpaným obyvateľstvom bude vládnuť odzbrojený Asad. Neznamená to, že sa automaticky stane spojencom Západu. Ten však získa čas pripraviť postasadovské obdobie Sýrie. Treba pritom mať na pamäti situáciu v Iraku po druhej vojne v Perzskom zálive.

Odstránenie Asada dnes už v záujme väčšiny medzinárodných hráčov nie je. Po niekoľkých rokoch to zmenené podmienky v Sýrii a v medzinárodných vzťahoch môžu umožniť, môže sa zrodiť politicky zrelá sýrska opozícia. Rovnako je však možné, že Asad nadviaže také regionálne či medzinárodné vzťahy, ktoré mu umožnia zostať ďalej pri moci.

V oboch prípadoch - ak by pokračovala vojna či Asad vládol tak ako Saddám v Iraku v 90. rokoch, za medzinárodnej izolácie a s pevnou rukou - zaplatia najvyššiu cenu samotní Sýrčania.

Našťastie nie je možné predpovedať s istotou budúce udalosti. Preto nie je táto čierna budúcnosť nevyhnutná. Je to iba výsledok objektívneho hodnotenia historických skúseností za pomoci slovníka reálnej politiky - jazyka medzinárodných vzťahov, uzavrel svoju analýzu sýrsky analytik.

Azzam Alkassir žije v Londýne. Jeho článok bol pôvodne zverejnený na webovej stránke Fikra Forum.