Záhada: Zapríčinili pád Veľkonočného ostrova Európania?

Spoločnosť sveta obrovských sôch upadala dávno pred prvým kontaktom s Európanmi. Ekologicky i ekonomicky. Neskolabovala však vtedy úplne.

To je záver, ku ktorému dospeli šiesti vedci z USA, Čile a Nového Zélandu. Viedol ich Christopher Stevenson z Virginia Commonwealth University v Richmonde. Výsledky nového výskumu uverejnili v prestížnom časopise Proceedings of the Academy of Sciences.

Prudký úbytok obyvateľstva nastal na Veľkonočnom ostrove (Rapa Nui) dlho pred známym príchodom Európanov v roku 1722. Prečo, o tom vedci diskutujú dlhé roky. Znehodnotenie životného prostredia? Politická revolúcia? Epidémia určitej choroby?

Skorý úpadok
Spomenutí vedci najprv očakávali objav dôkazov, že zmeny nastali až s príchodom Európanov. Zistili však, že kultúra Rapa Nui sa začala rozkladať oveľa skôr. „Jedna strana aktuálnej debaty o Veľkonočnom ostrove hovorí, že Rapanuičania si zničili životné prostredie. A tak sa vlastne zahubili sami. Druhá strana zasa hovorí, že to nemá nič spoločného s kultúrnym správaním, ale že tam jednoducho Európania zavliekli choroby, ktoré nivočili Rapanuičanov. Naše výsledky ukazujú, že úlohu zohralo oboje,“ povedal člen tímu Oliver Chadwick z University of California v Santa Barbare.

„Dôležitý je tu však najmä fakt, že sme našli dôkazy opustenia niektorých rapanuiských komunít v dobách dlho pred prvým kontaktom s Európanmi,“ doplnil.

Obsidiánová časomiera

S kolegami preskúmal celkove šesť dlhodobo fungujúcich poľnohospodárskych lokalít na Veľkonočnom ostrove. Zvlášť sa zamerali na tri z nich. Také, pre ktoré mali najviac informácií o miestnej klíme, chemickom zložení pôdy a trendoch využívania krajiny. Pri datovaní využili hroty oštepov z obsidiánu, nazývaného aj sopečné sklo. Dobu jeho vystavenia vonkajším vplyvom totiž možno určiť zmeraním množstva vody, ktorá doň prenikla. Táto metóda sa odborne nazýva obsidiánové hydratačné datovanie.

Výskum doložil prekvapujúcu rozmanitosť prostredí na ostrove s rozlohou iba čosi vyše 101 kilometrov štvorcových. Leží 3700 kilometrov od pobrežia Čile a tisíce kilometrov od iných polynézskych ostrovov. Je tak jednou z najizolovanejších obývaných plôch súše na svete.

Dva kľúčové faktory
Pôda na Veľkonočnom ostrove obsahuje všeobecne menej živín ako pôda na geologicky mladších Havajských ostrovoch. Jedno aj druhé územie však Polynézania osídlili približne v rovnakom čase, okolo roku 1200. Priplavili sa zo širšej oblasti Tahiti a Markéz. Havaj, Veľkonočný ostrov a Nový Zéland, osídlený tiež až vtedy, zavŕšili polynézsku expanziu. Prvá podrobne analyzovaná lokalita je blízko severozápadného pobrežia. Leží v dažďovom tieni sopky, takže má málo zrážok. No pomerne vysoký obsah živín v pôde. Na druhej lokalite, rozprestierajúcej sa na vnútornej svahu krátera sopečnej hory, je to naopak: veľa zrážok, ale málo pôdnych živín. Napokon tretia lokalita, takisto blízko pobrežia, avšak na severovýchode ostrova, mala stredné zrážky a pomerne veľa pôdnych živín.

Tlak prírodného prostredia
„Na základe vekového rozloženia obsidiánových úštepov sme na každej lokalite vyhodnotili dĺžku využívania pôdy. To nám poslúžilo ako ukazateľ ľudského osídlenia. Zistili sme, že Rapanuičania opustili veľmi suchú oblasť a veľmi vlhkú oblasť dávno pred prvým kontaktom s Európanmi. Oblasť, ktorá mala pomerne veľa pôdnych živín a stredné zrážky, si udržala robustnú populáciu ešte dlho po tomto kontakte,“ povedal Oliver Chadwick.

Získané výsledky naznačujú, že Rapanuičania v podstate reagovali na regionálne ekologické rozdiely a prírodné prekážky, brániace vyprodukovať dostatok plodín. Nedá sa povedať, že by vyslovene – aspoň na týchto lokalitách – vážne poškodzovali svoje životné prostredie.

Napriek európskym pliagam
V centrálnej oblasti ostrova s dostatkom živín, kde sa im dobre darila produkcia potravín, si dokázali udržiavať životaschopnú kultúru aj pod vplyvom hrozivých vonkajších faktorov. Vrátane chorôb zavlečených Európanmi, ako boli kiahne, syfilis a tuberkulóza.

„Ústup z marginálnych oblastí naznačuje, že Rapanuičania napokon nezvládli udržať produkciu potravín na úrovni potrebnej pre činnosť budovateľov sôch. Príbeh obyvateľov Veľkonočného ostrova tak vidíme ako zdĺhavý boj proti prírodným obmedzeniam a následný pomalý vynútený ústup, nie ako náhly spoločenský kolaps,“ uzavrel Oliver Chadwick.