Juraj Mojžiš, výtvarný a filmový teoretik, má 85 rokov

Je autorom mnohých knižných monografií o slovenských výtvarníkoch a nezanedbateľnú stopu zanechal aj v oblasti televíznej a filmovej tvorby. V 60. rokoch bol päť rokov riaditeľom Galérie mladých, ale v oficiálnych aktivitách ho takmer na 20 rokov zastavila normalizácia. V pondelok 10. apríla bude mať výtvarný a filmový teoretik, ale aj televízny a filmový architekt 85 rokov.

Juraj Mojžiš sa narodil 10. apríla 1938 v Bratislave. Pôvodne študoval žurnalistku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ale ešte počas štúdia prestúpil na iný odbor - dejiny umenia. Štúdium však nedokončil, ale začal publikovať kunsthistorické texty v Slovenských pohľadoch. Mal blízko k surrealizmu a spoločne s Albertom Marenčinom v roku 1964 pripravili pre Slovenské pohľady Stručný slovník surrealizmu.

O dva roky neskôr Juraj Mojžiš pre dnes už legendárny surrealisticky ladený film Panna zázračnica (1966) vytvoril kostýmy. Snímku nakrútil režisér Štefan Uher podľa rovnomennej knižnej predlohy Dominika Tatarku. V roku 1967 vystavoval svoje koláže spolu s prácami Marenčina a Rudolfa Fabryho v Dome umenia v Brne. V Galérii mesta Bratislavy (GMB) pripravil v roku 1968 aj medzinárodnú surrealistickú výstavu.

V rokoch 1964 - 1969 bol riaditeľom v tej dobe progresívnej Galérie mladých. V priebehu týchto rokov v galérii vystavovali umelci ako Vladimír Popovič, Milan Mravec, Rudolf Uher, Ladislav Borodáč, Ivan Štěpán, Ivan Popovič, alebo Milan Laluha.

Aktívneho a progresívneho výtvarného teoretika a kurátora zastavila normalizácia, ktorá v Československu nastala po okupácií vojskami Varšavskej zmluvy z augusta 1968. Na začiatku 70. rokov postihol Juraja Mojžiša zákaz publikovania a vylúčili ho z kultúrnych zväzov. Útočisko našiel v bratislavskej televízii.

Do televízie nastúpil na miesto asistenta scénického výtvarníka Romana Rjachovského a pôvodne mal vypomôcť iba pri televíznom filme Buddenbrookovci (1974), ale nakoniec v nej strávil 19 rokov. V televízii spolupracoval s režisérmi ako Jozef Bednárik, Stanislav Párnický a Miloslav Luther.

Neprerušil ani kontakty so surrealistami a v roku 1971 sa stal členom surrealistickej skupiny v Československu. Spolupracoval aj na knihe Marenčin – Baron: Okamih pravdy (1971).

Po roku 1989, prešiel na pôdu Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave, kde od začiatku 90. rokov až do roku 2015 viedol interpretačný seminár. Svoje prednášky neskôr pretransformoval aj do ucelenej textovej podoby a v roku 2004 vyšla jeho publikácia Použi ma ako stránku knihy.

Naďalej pôsobil aj ako filmový architekt a podieľal sa na filme Na krásnom modrom Dunaji (Štefan Semjan, 1994), alebo na snímke Hana a jej bratia (Vladimír Adásek, 2000), v ktorej aj účinkoval.

Napísal monografie výtvarníkov, napríklad Rudolf Fila (1999), Galandovci. Skupina Mikuláša Galandu (2003), Galandovci 2. Galandovci po roku 1970 (2004), Vladimír Kompánek (2005), Jozef Stankovič: Svedectvo na okraji/Testimony on the Edge 1958 - 2010 (2010), Milan Paštéka - Uhol odvahy (2013), Milan Laluha - Objavil som motív (2013).

Jeho zbierku esejí s názvom Voľným okom I a II, ktoré pôvodne vychádzali v časopise Romboid, ocenili v roku 2010 Cenou Dominika Tatarku. V roku 2016 mu vyšli eseje pod názvom Ako po masle a dve monografie výtvarníkov Jozef Jankovič – Plynutie času a Daniel Fisher. Spolu s Albertom Marenčinom napísal aj knihu s názvom Horká chuť storočia (2018).