Dominik Tatarka, autor Démona súhlasu, sa narodil pred 110 rokmi

Na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia prišlo Tatarkove vytriezvenie aj v podobe dnes už legendárneho diela Démon súhlasu (1963), v ktorom podal plastický obraz totalitnej spoločnosti.

Definitívny rozchod s komunistickou stranou nastal v roku 1968 po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktorý rezolútne odmietol. Pre svoj postoj k okupácii sa v roku 1970 ocitol na indexe zakázaných autorov a jeho knihy sa na 20 rokov ocitli mimo knižníc, jeho meno sa vyškrtlo z učebníc literatúry.

Od narodenia Dominika Tatarku, spisovateľa, esejistu a jednej z popredných osobností československého disentu, uplynie dnes 110 rokov.

Dominik Tatarka sa narodil 14. marca 1913 v Plevníku-Drienovom. Stredoškolské vzdelanie nadobudol na gymnáziách v Nitre a Trenčíne. Po maturite v roku 1934 študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1938 - 1939 pokračoval v štúdiu na parížskej Sorbone.

Po návrate na Slovensko pôsobil od roku 1939 do roku 1941 ako pedagóg na gymnáziu v Žiline a v rokoch 1941 – 1944 na gymnáziu v Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr aj ako partizán.

Po skončení druhej svetovej vojny pracoval v roku 1945 krátko na Povereníctve školstva a informácií, odkiaľ prešiel do Národnej obrody, kde viedol kultúrnu rubriku. Bol tiež redaktorom denníkov Pravda a Práca a spolupracoval s rozhlasom. Od roku 1949 pôsobil ako tajomník a neskôr aj ako ústredný tajomník v slovenskej sekcii Zväzu československých spisovateľov. V rokoch 1963 – 1964 pracoval ako dramaturg Československého štátneho filmu v Bratislave. Od roku 1964 bol spisovateľom v slobodnom povolaní.

K okupácii Československa z roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Všetky dovtedy vydané Tatarkove diela boli vyradené z obehu, jeho niekoľko filmových scenárov zostalo nezrealizovaných.

Aj napriek neustálemu sledovaniu Štátnou bezpečnosťou sa stal jedným z prvých signatárov Charty 77 a poprednou osobnosťou československého disentu. „Neviem o inom slovenskom autorovi jeho generácie, ktorý by tak tvrdohlavo a zároveň s takou noblesou stál na svojom, sám proti všetkým a sám proti noci,“ napísal o Tatarkovi v roku 1985 Václav Havel, líder opozičného hnutia v totalitnom Československu.

Do literatúry vstúpil Dominik Tatarka prózami Cesty a Záchvevy duše, uverejnené v roku 1935 v časopise Svojeť. Knižne debutoval zbierkou poviedok V úzkosti hľadania (1942). O dva roky neskôr mu vyšiel dnes už kultový surrealisticky ladený román Panna zázračnica, ktorý v roku 1966 do rovnomennej filmovej podoby previedol režisér Štefan Uher.

V románe Farská republika (1948) skritizoval pomery, ktoré panovali vo vojnovej Slovenskej republike (1939 – 1945). Medzi Tatarkove prózy poplatné socialistickému realizmu možno zaradiť napríklad romány Radostník a Družné letá z roku 1954.

Po reportážnej knihe Človek na cestách (1957) sa od dobového socialistického realizmu odchýlil dvojnovelou Rozhovory bez konca (1959). V roku 1962 mu vyšla ďalšia dnes už legendárna existenciálne ladená novela Prútené kreslá, týkajúca sa jeho parížskeho pobytu. Obludnosť komunistického režimu opísal v diele Démon súhlasu, ktorý knižne vyšiel v roku 1963.

V 70. a 80. rokoch minulého storočia, v období normalizácie, publikoval len samizdatovo: Písačky (1979), Sám proti noci (1984), Listy do večnosti (1986), Navrávačky (1988). V roku 1986 mu Nadácia Charty 77 udelila Cenu Jaroslava Seiferta.

Dominik Tatarka zomrel 10. mája 1989 vo veku 76 rokov v Bratislave.

Na jeho počesť sa od roku 1994 udeľuje Cena Dominika Tatarku ako výročná literárna cena. Ocenenie sa odovzdáva za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz spisovateľa.

V roku 1999 dostal in memoriam Národnú cenu Slovenskej republiky a tiež Rad Tomáša Garriqua Masaryka I. triedy. Prezident SR Michal Kováč mu v roku 1996 in memoriam udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.