Genetici testovali deti ľudí, ktorých zasiahla černobyľská radiácia. Výsledky prekvapili

Od černobyľskej katastrofy uplynulo viac ako 30 rokov, no Slováci na ňu spomínajú dodnes. K neslávnej povesti o tragédii prispelo aj zamlčiavanie skutočností Sovietskym zväzom a preniknutie radiácie do ovzdušia časti severnej a západnej Európy.

Po výbuchu reaktora v jadrovej elektrárni evakuovali z neďalekého mesta Pripiať a okolitých dedín viac ako stotisíc obyvateľov. Pri explózii pritom umreli dvaja zamestnanci elektrárne a ďalšie desiatky museli hospitalizovať.

Dnes je Černobyľ lákadlom pre turistov, a to aj napriek skutočnosti, že miera radiácie v tamojších budovách a prostredí niekoľko tisícnásobne prekračuje bezpečnú normu.

O následky výbuchu a radiácie, ktorá sa po ňom rozšírila, sa dodnes vedú plodné debaty. Oddelenie epidemiológie a genetiky rakoviny z amerického Národného inštitútu rakoviny preto zorganizovalo výskum, ktorého cieľom bolo priniesť do tejto temnej oblasti viac svetla.

Obavy môžeme zažehnať

Foto: Efrem Lukatsky/Shutterstock.com

Meredith Yeagerová sa spolu s tímom vedcov pozrela na prípadný výskyt mutácií u detí rodičov, ktorí v boli 86-tom vystavení nadpriemernému množstvu ionizujúcej radiácie. Mutácie, známe ako de novo mutácie (DNM), sú častou príčinou vzniku ťažkých a vzácnych ochorení.

Vedci zohnali 130 takýchto detí a analyzovali ich genómy. Podmienkou bolo, aby aspoň jeden z ich rodičov bol v minulosti zasiahnutý radiáciou z Černobyľu. Každé z detí bolo počaté po katastrofe a narodilo sa v rozpätí rokov 1987 až 2002.

Výsledky mnohých prekvapili. Američania totiž u detí nenašli žiadne stopy genetických mutácií a incidencia de novo mutácií by sa dala prirovnať k hodnotám v bežnej populácii.

Národný inštitút rakoviny podnikol aj ďalší výskum, ktorého autorkou je Lindsay Mortonová. Jej cieľom bolo identifikovať efekt rádioaktívneho výbuchu na ľudí, ktorí prežili černobyľskú katastrofu.

Mortonová analyzovala nádory na štítnej žľaze, normálne tkanivá štítnej žľazy a zloženie krvi stoviek Ukrajincov a porovnala ich s o vzorkami ľudí, ktorí sa v roku 1986 nevyskytovali v blízkosti Černobyľu.

Zo zistení vyplýva, že k vzniku nádorov na štítnej žľaze došlo u ožiarených ľudí vplyvom poškodenia DNA v genóme, nenašiel sa ale žiadny biomarker, ktorý by priamo súvisel s radiáciou. Zmeny genómu sa dali najviac pozorovať u mladších ľudí zasiahnutých radiáciou.