Žaloba SR a Maďarska voči utečenckým kvótam nie je oprávená

Súd sídliaci v Luxemburgu v úvode svojho stanoviska pripomenul, že Rada EÚ ako odpoveď na migračnú krízu z leta 2015 prijala rozhodnutie, ktorého cieľom je pomôcť Taliansku a Grécku čeliť masívnemu prílevu utečencov. Toto rozhodnutie predpokladá počas obdobia dvoch rokov (do 26. septembra 2017) premiestnenie 120.000 osôb žiadajúcich o medzinárodnú ochranu z dvoch spomínaných krajín do iných členských štátov Únie.

Rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 78 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ), ktorý stanovuje, že „ak sa jeden alebo viac členských štátov ocitne v núdzovej situácii v dôsledku náhleho prílevu štátnych príslušníkov tretích krajín, môže Rada EÚ na návrh Európskej komisie a po porade s Európskym parlamentom prijať dočasné opatrenia v prospech dotknutého, resp. dotknutých členských štátov“.

Na zasadnutí ministrov vnútra v septembri 2015 Česká republika, Maďarsko, Rumunsko a Slovensko hlasovali proti prijatiu tohto rozhodnutia, Fínsko sa zdržalo hlasovania. Následne vlády SR a Maďarska podali žalobu kvôli utečeneckým kvótam a vyzvali Súdny dvor, aby zrušil rozhodnutie o relokáciách, pretože bolo poznačené procesnými chybami, je spojené s voľbou nesprávneho právneho základu a nie je vhodné ako reakcia na migračnú krízu.

Do tohto konania na Súdnom dvore EÚ neskôr - ako vedľajší účastník konania - vstúpilo aj Poľsko, ktoré pôvodne hlasovalo za mechanizmus relokácií. Poľsko vystupuje na podporu SR a Maďarska. Na druhej strane sa do sporu zapojili Belgicko, Francúzsko, Grécko, Luxembursko, Nemecko, Švédsko, Taliansko a tiež Európska komisia, ktoré vystupujú ako vedľajší účastníci konania v prospech Rady EÚ.

Generálny advokát Yves Bot dnes počas prezentácie návrhov vo viacerých súdnych prípadoch odporučil, aby Súdny dvor zamietol žaloby podané Slovenskom a Maďarskom. Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za legislatívny akt z hľadiska jeho obsahu a keďže ide o nelegislatívny akt, na jeho prijatie sa nevzťahovali požiadavky týkajúce sa účasti národných parlamentov (vzťahujúce sa len na legislatívne akty).

Podľa Bota článok 78 ods. 3 ZFEÚ oprávňuje na prijatie opatrení, ktoré v reakcii na jasne vymedzenú núdzovú situáciu dočasným spôsobom a v presne vymedzených bodoch zavádzajú výnimky z legislatívnych aktov v oblasti azylu. Spresnil, že toto ustanovenie oprávňuje Radu EÚ prijať všetky dočasné opatrenia, ktoré pokladá za potrebné ako odpoveď na migračnú krízu s tým, že tieto presné a dočasné výnimky nemožno prirovnať k trvalej zmene základných pravidiel v legislatívnych aktoch Únie vo veciach azylu. To znamená, že prijatím napadnutého rozhodnutia (v septembri 2015) nebol obídený legislatívny postup EÚ.

Bot konštatoval, že aj keď napadnuté rozhodnutie obsahuje v porovnaní s pôvodným návrhom eurokomisie zmeny a doplnenia, Rada EÚ nebola povinná rozhodnúť jednomyseľne, keďže Európska komisia s týmito zmenami a doplneniami nevyjadrila svoj nesúhlas.

Generálny advokát vyslovil názor, že napadnuté rozhodnutie prispelo k zníženiu tlaku na grécky a taliansky azylový systém v dôsledku migračnej krízy z roku 2015, čiže je spôsobilé dosahovať cieľ, ktorý sleduje (relokácie). Zdôraznil, že slabá účinnosť opatrení (nízky počet relokácií) nespochybňuje jeho vhodnosť na dosahovanie sledovaného cieľa. Čiastočné alebo úplné nevykonanie rozhodnutia o relokáciách niektorými členskými štátmi (vrátane SR a Maďarska) je podľa Bota v rozpore so zásadou solidarity a spravodlivého rozdelenia bremena členských štátov v oblasti azylovej politiky.