Tradičné žalostné spevy zanikajú, Rómovia ich nahrádzajú slaďákmi

Tento starodávny žáner sa v súčasnosti z rómskych osád vytráca, hovorí Jana Belišová z Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorá sa už takmer 20 rokov venuje výskumu žalostných spevov.

„Jedna stará žena z Varhaňoviec nám spievala o udalostiach z obdobia vojny. Mama ju poslala v zime, v snehu po vodu k lesnej studničke, ona si cestou zlomila nohu a opisovala svoj smútok, strach a bolesť. Piesne Phurikane giľa zvyčajne začínajú niekoľkými recitatívnymi rýchlejšími tónmi a potom sa oprú do jedného alebo viacerých dlhých ťahavých tónov,“ priblížila Belišová.

Cieľom jej výskumu Phurikane giľa pred 15 rokmi bolo zachrániť zanikajúci žáner, nahrať čo najviac piesní a sprístupniť ich verejnosti. Po objavení jeho silného prepojenia so životnými príbehmi sa vrátila k téme spolu s dokumentaristom Marekom Šulíkom vo videoprojekte, ktorý prinesie 25 príbehov.

„Tento žáner zaniká, ale princíp spojenia piesne a ťažkých udalostí v živote, ten ostáva a čiastočne sa prenáša na mladšie generácie aj na iné piesňové žánre, na modernejšie piesne. Rómovia ich nazývajú slaďáky. Ide o žáner, ktorý je silno ovplyvnený populárnou hudbou, je hudobne oveľa pestrejší, ale texty sú podobné tým starodávnym, žalostným,“ povedala Belišová.

V komunitách so silnou pódiovou kultúrou, majú muzikanti vystupujúci pred publikom v repertoári aj niekoľko žalostných piesní. Podľa odborníčky sa ich zopár v takejto podobe zachová aj do budúcna, ale už nebudú slúžiť ako emocionálna katarzia v ťažkých životných situáciách.

Odborníčka počas výskumu nazbierala veľké množstvo materiálu, zvukových aj audiovizuálnych nahrávok. Vytvoriť z nich archív by podľa nej bola doživotná úloha. „V závere projektu sa však snažím vydať podstatnú časť materiálu v takej forme a podobe, aby bola prístupná nielen odbornej, ale aj širokej verejnosti,“ dodala Belišová.

Okrem Slovenska sa rómske žalostné piesne dajú dodnes nájsť v Rumunsku, Rusku a v niektorých častiach Maďarska či Poľska.