Vajanský kládol veľký dôraz na úlohu literatúry vo vývoji národa

Šťastný je to básnik, ktorého verše si nájde pieseň. V prvej polovici roku 1912 Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martine vydal dielo hudobného skladateľa Mikuláša Schneidera Trnavského Slzy a úsmevy.

Do zborníka zaradil aj dve zhudobnené básne Svetozára Hurbana Vajanského Kukučka a Guslar. Sú to básne z jeho básnického debutu Tatry a more. Obsah druhej básne o boji južných Slovanov proti Turkom je pre nás už troška odťažitý, druhá báseň má však všetky znaky piesne a oslovuje dodnes. "Zahnal vetrík dáždné mraky / z modriny, / odtiekli už kalné mláky / v doliny. / Rosnou horou voľne túlam, / volám k horám, volám k žulám, / vitaj, svet môj - jasota, / vitaj život - krásota! / Kuku - kuku! / Vitaj, svetlo, vitaj Vít, / kuku!"

V roku 1912 vyšiel aj XI. zväzok "Sobraných diel S. H. Vajanského". Autor doň zaradil cestopisné črty Doma i na cestách. Ako napísal literárny historik, doc. Pavol Petrus, "...cestopisné dojmy spisovateľa sa často menia na kritickú, či kultúrnohistorickú štúdiu, pričom sa slovenský spisovateľ dá uniesť obrazmi Tiziana, Tintoretta, Pavla Veronesa, rovnako ako antikou v Dóžovom paláci, či veneciánskymi palácmi, vystavanými v rôznych umeleckých štýloch a s obdivuhodnou architektonickou harmóniou." Iný naslovovzatý literárny vedec - Stanislav Šmatlák, DrSc., má podobný názor. "...píše rad cestopisných próz, ktorými z vecnej aj literárnej stránky obohacuje žáner, pomerne frekventovaný v slovenskej literatúre 19. storočia. Navyše, Vajanský sa v poslednom období svojho života sústredil na edičnú prezentáciu súboru svojej literárnej tvorby, ktorá nebola iba mechanickým súhrnom, ale do istej miery aj novou autorskou redakciou, dotýkajúcou sa najmä textov z mladosti."
Keďže záverečné knižné zväzky Vajanského súborného diela tvoria publicistické žánre, predovšetkým cestopisné črty a reportáže, pripomeňme si v chronologickom poradí ich knižné vydania: Dubrovník - Cetinje (1901), Väzenské rozpomienky zo svojho jednoročného segedínskeho a trimesačného banskobystrického väzenia (1903), Volosko - Venecia (1905) a Sofia - Pleven (1910). Sem môžeme zaradiť aj Listy z Uhorska - 40 listov uverejnených v ruských novinách "Moskovskije vedomosti" v priebehu roku 1908, ktoré v roku 1977 editorsky pripravili Ľudmila Laptevová a Ivan Kusý.

Ako si opäť všimol Pavol Petrus - "Vajanského štúdium na nemeckých školách, perfektné ovládanie niekoľkých jazykov, jeho cesty po Európe i Rusku a konečne intenzívny záujem o literatúru a umenie vôbec, umožnili mu získať rozhľad po inonárodných literatúrach." A všimli si to aj jeho súčasníci.

Svetozár Hurban Vajanský sa v dňoch 28. a 29. júna 1912 zúčastnil na XI. Kongrese slovanských novinárov v Prahe, ktorý bol spojený s Palackého slávnosťami a odhalením monumentálneho pamätníka. Na tom by nebolo nič zvláštne, veď Vajanský sa počas života pracovne zúčastnil na všetkých kongresoch a zjazdoch slovanských novinárov v Európe. Na tomto kongrese sa mu však dostalo mimoriadneho uznania. Vyznamenali ho rádom sv. Sávu III. stupňa, ktorý mu udelil srbský kráľ J. V. Peter I. za mimoriadne zásluhy o rozvoj slovanského života, osobitne za celoživotný vklad do slovanskej kultúry a písomníctva. Vyznamenanie mu priamo na kongrese odovzdali zástupcovia vyslanectva, bývalý minister osvety P. Marinkovič a spisovateľ Branislav Nušić. Vajanský to svojej žene telegraficky oznámil takto: "Som vyvolený podpredsedom, dostal som orden Sv. Sávu od kr. Petra. S Ivankom Milanom sme obedovali u Wiesnerovcov. Dnes o 8. sme na Nebožisku. Dve nevyspaté noci. Rečnil som v kongrese..." Pravdaže, po návrate domov o pobyte v Prahe, o záveroch kongresu a o jeho atmosfére napísal obsiahly článok na tri pokračovania do Národných novín.

Počas pobytu v Prahe krátko navštívil vydavateľstvo Jana Ottu, kde práve dávali do tlače výber z jeho básnickej tvorby. Kniha vyšla o niekoľko týždňov neskôr pod názvom Herodes a jiné básně, úvodnú štúdiu o Vajanského živote a tvorbe napísal český literárny kritik Josef Svítil.

V tomto období sa Vajanský sústredil viac na kultúrnu a umenovednú publicistiku a prednáškovú činnosť. O širokom zábere jeho záujmov a vedomostí svedčia, napríklad, články o hudbe Johanna Sebastiana Bacha, o živote Františka Palackého, o diele maliara Hanuša Schwaigera i prednášky Trojhviezdie o diele Daniela Licharda, Jonáša Záborského a Sama Chalupku, o diele básnika Jána Hollého, Umenie v živote národov, ale i na takú, pre literáta dosť odťažitú, tému, akou bola prednáška Gymnastika vo výchove a v živote, ktorú predniesol na počesť hostí Telocvičnej Slovenskej jednoty Sokol v Amerike.

Neschádzal mu z mysle ani ďalší vývin slovenskej literatúry a jej úloh za národnú slobodu v nastávajúcom období. Opäť sa editorsky zaangažoval do vydania druhej básnickej zbierky Ivana Kraska Verše (1912) a v tom čase nadviazal písomný kontakt aj s ďalším budúcim mimoriadnym zjavom slovenskej literatúry i politiky, akým sa stal po vojne Martin Rázus, ktorý sa vrátil zo štúdií v Edinburghu a nastúpil na kaplánske miesto v Modre.