Nevyhnutnosť chrániť ozónovú vrstvu Zeme akcentuje 16. september

Medzinárodný deň ochrany ozónovej vrstvy, pripadajúci na 16. septembra, je od roku 1995 príležitosťou, aby si ľudstvo pripomínalo nevyhnutnosť jej ochrany a jej význam pre život. V roku 2016 sa témou Medzinárodného dňa ochrany ozónovej vrstvy stala výzva: "Ozónová vrstva a klíma: konajme všetci spoločne tak, aby sme ich obnovili".

Vedci - Američan Franklin Sherwood Rowland (1927-2012) a pôvodom Mexičan Mario José Molina-Pasquel Henríquez - začali v roku 1974 ako prví biť na poplach, keď v odbornom článku publikovanom v časopise Nature varovali pred hroziacim zmiznutím ozónovej vrstvy. Podľa chemikov sa vrstva chrániaca Zem pred nebezpečnou zložkou slnečného žiarenia mala pod vplyvom činností človeka "stratiť" o 75 rokov.

Začiatok 80. rokov 20. storočia ukázal, že v predpovedi špecialistov bol kus pravdy: vtedy totiž odborníci prvýkrát spozorovali nad pólmi Zeme diery v ozónovej vrstve. Nad Antarktídou chýbalo približne 70 percent ochranného plynu, nad Arktídou zhruba 30 percent.

Preto sa na svete rozvinulo úsilie za zachovanie ozónovej vrstvy, v dôsledku čoho bol 16. septembra 1987 v kanadskom meste Montreal podpísaný protokol o zákaze používania chemických látok poškodzujúcich ochrannú ozónovú vrstvu. Dokument dostal názov Montrealský protokol a je vykonávacím materiálom k Viedenskému dohovoru o ochrane ozónovej vrstvy z roku 1985. Cieľom protokolu bolo spomaliť až zastaviť ubúdanie ozónovej vrstvy postupným znižovaním výroby a používania látok, ktoré ju narúšajú. Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy vstúpil do platnosti 22. septembra 1988. V roku 2009 sa Viedenský dohovor stal prvým univerzálne ratifikovaným dokumentom.

Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov (VZ OSN) v decembri 1994 prijalo rezolúciu č. 49/114, aby sa deň podpísania Montrealského protokolu pripomínal na celom svete ako Medzinárodný deň ochrany ozónovej vrstvy. Deje sa tak od roku 1995.

Slovenská republika je zmluvnou stranou Viedenského dohovoru aj Montrealského protokolu (od 28. mája 1993) a všetkých jeho dodatkov.

Ozónová vrstva sa vyskytuje vo výške 10 až 50 kilometrov nad povrchom Zeme. Ozón vo vrstve, ak by sa skoncentroval, by predstavoval "obal" s hrúbkou tri milimetre.

Ozón (O3) pohlcuje v stratosfére ultrafialové žiarenie typu C a oslabuje vplyv ultrafialového žiarenia B. Zvýšený prienik ultrafialového žiarenia typu B cez ozónovú vrstvu ohrozuje zdravie človeka (zvýšený výskyt rakoviny kože či zápal očných spojiviek), negatívne pôsobí aj na ekosystémy (znížený rast zelených rastlín, narúša potravinový reťazec v oceánoch).

Vedci v ostatných desaťročiach potvrdili, že ozónu v stratosfére ubúdalo v dôsledku rozvoja civilizácie. Znižovanie ozónu ovplyvňovali plyny a látky, ktoré sa používali, prípadne ešte používajú ako chladiace médium v chladničkách aj klimatizačných zariadeniach, ako plyny v kozmetických aerosólových prípravkoch či ako zmes v hasiacich prístrojoch.

Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy a jeho Montrealský protokol neskôr rozšírili doplnky, ktoré nesú názov podľa miesta prijatia: Londýnsky protokol (5. júla 1990), Kodanský protokol (22. novembra 1992), Montrealský (15.-17. septembra 1997) a Pekinský (9. februára 2001).