I. PLICKA: Otec mal rád celé Slovensko, hrady, kostoly aj ľudí

Tento týždeň prezentovali v Bratislave monografiu Karol Plicka. Autorom veľkolepej publikácie venovanej najosobitejšiemu zjavu česko-slovenského umenia, legende sveta filmu, fotografie, etnografie, folklóru, hudby a literatúry, je Marián Pauer. Na slávnostnom uvedení knihy, ktorá ponúka široký výber z fotografickej tvorby Karola Plicku (1894-1987) a rozsiahlu textovú časť s ukážkami dosiaľ nezverejnených materiálov, sa zúčastnil aj umelcov starší syn Ivan.

"Monografiu, samozrejme, vítam, pretože bude pripomínať môjho otca. Budúci rok to bude 30 rokov, čo zomrel. Je dobré si pripomínať týchto ľudí a ich dielo nezabudnúť, pretože môže byť vzorom, inšpiráciou pre ďalších," uviedol v rozhovore pre TASR Ivan Plicka, ktorý spolu s bratom Vladimírom pootvoril dvere do svojho súkromia a pomohol Mariánovi Pauerovi pri tvorbe publikácie najmä s archívnymi dokumentmi. "Niekoľkokrát bol u mňa doma, preberali sme negatívy a hľadali sme písomné záznamy, ale moja zásluha na tej knihe je skutočne minimálna," poznamenal skromne 85-ročný muž.

Život jeho otca napĺňala hudba, film, fotografia, kreslenie, zberateľská činnosť ľudových piesní, hier a rozprávok. Karol Plicka bol zberateľom slovenského folklóru, huslista, zbormajster, hudobný vedec, spisovateľ, filmový režisér a kameraman. Patril medzi zakladateľov Akadémie múzických umení v Prahe. Sám sa označoval za majstra devätoro remesiel. "On bol všetko. Myslím si, že sám nevedel, čo je najviac," doplnil s úsmevom syn slávneho otca. "Povedal by som, že jeho najväčšia dokonalosť bola v muzike. Bol huslistom, hovoril, že keď vidí niečo, čo má fotografovať, tak musí počuť muziku a podľa toho, akú počuje, zistí, či to môže alebo nemôže fotografovať, či ho objekt oslovuje. Tým si vlastne filtroval veci, ktoré mu nevyhovovali. Bohužiaľ, hudbe sa nevenoval, pretože život ho nasmeroval inak. Svoje muzikálne ambície si však ukojil stopercentne, keď chodil po Slovensku a zbieral ľudové piesne."

Karol Plicka žil predovšetkým svojou prácou. Stále bol na cestách. Jeho syn hovorí, že si nikto nedokáže dosť dobre predstaviť, ako to vyzeralo, keď jeho otec putoval po slovenských dedinkách, ktoré boli v tom čase bez elektriny a asfaltiek. "Prišiel dvojmetrový chlap, ľudia zavreli pred ním dvere, pýtali sa: čo to je? Dáky financ, myškár? Musel s niekým začať komunikovať, kto by mu tie pesničky začal spievať," spomína na putovanie otca, ktorý sa neraz musel veľmi uskromniť. "Ubytovanie nebolo, musel niekoho, s prepáčením, ukecať, aby ho u seba nechal prespať, a tie chalupy nemali hosťovské izby, musel spať na chodbe. To bola misionárska práca, skutočne rehoľa, ktorá trvala niekoľko rokov," prízvukuje Ivan Plicka a hneď upozorňuje na ďalší fakt z otcovej etnografickej práce v teréne. "Zoberte si, že vtedy neboli magnetofóny. Mal papiere s predtlačenými notovými linkami a ako mu niekto spieval, on do toho hneď zapisoval melódiu a slová. Bol to génius, mal absolútny sluch. V zime, keď po Slovensku nechodil, z tých náčrtov robil konečnú verziu piesne. Bol to úžasný objem práce, otec zozbieral 40.000 piesní."

Ivan Plicka si na svojom otcovi najviac vážil pracovitosť. Keď vraj vidí tie tisíce negatívov, stále tomu nemôže uveriť, že sú dielom jedného človeka. V otcových stopách však nekráčal. Nestal sa z neho muzikant ani výtvarník. "Viem fotografovať, stláčať spúšť, ale nevidím to, čo videl on," priznáva Ivan Plicka, ktorý sa celý život venoval urbanizmu. Od roku 1968 pôsobil v Útvare hlavného architekta mesta Prahy. O stavaní miest prednášal na univerzite v Arizone, Los Angeles, Južnej Afrike, Číne. Na otázku, ktorá časť Slovenska prirástla najviac k srdcu jeho otcovi Karolovi Plickovi, zareagoval: "Mal rád celé Slovensko, nielen hrady a kostoly, ale aj ľudí. Ale mal troch favoritov - Heľpu, Ždiar, Spiš a Levoču. Tam sa vždy veľmi rád vracal."