V Čile zomrela vdova po nemeckom predákovi Erichovi Honeckerovi

Vo veku 89 rokov včera zomrela v Čile vdova po bývalom východonemeckom vodcovi Erichovi Honeckerovi. S odvolaním sa na zdroje blízke rodine o tom informovala čilská televízia TVN a CNN Chile.

Ako pripomenula agentúra DPA, Margot Honeckerová v rokoch 1963-89 zastávala post ministerky školstva. Do tejto funkcie nastúpila ešte pred tým, ako sa jej manžel v roku 1971 stal generálnym tajomníkom Zjednotenej strany Nemecka.

Mnohí východní Nemci Honeckerovú nenávideli alebo sa jej báli. Vžila sa pre ňu prezývka "Purpurová striga", podľa odtieňa farby na vlasy, ktorú používala.

Margot Honeckerová žila posledných 20 rokov v ústraní v Čile. Stanica TVN informovala, že mala rakovinu.

V čilskom exile zomrel aj jej manžel Erich Honecker, ktorý po znovuzjednotení Nemecka ušiel v roku 1990 do Sovietskeho zväzu. Ruská vláda ho však vydala do Nemecka, kde bol odsúdený za zločiny spáchané počas studenej vojny. Okrem iného bol zodpovedný za smrť 192 Nemcov, ktorí sa snažili ujsť na Západ. Keďže bol však ťažko chorý, z väzenia ho v roku 1993 prepustili a v exile v Čile v roku 1994 zomrel na rakovinu.

Za zločiny počas komunistickej éry bola v roku 1990 súdená aj Honeckerová. V jej prípade sa obvinenia napríklad týkali napr. organizovania hromadného zatýkania, či násilného oddeľovania detí od rodičov-disidentov. V roku 1992, keď sa voči nej obnovili súdne konania i vzhľadom na rozpad ZSSR, Honeckerová odišla do exilu v Čile, kde žila jej dcéra s rodinou.

V roku 1999 Honeckerová súdnou cestou snažila vydobyť si kompenzácie od nemeckej vlády, od ktorej žiadala 60.300 eur ako náhradu za svoj majetok zhabaný po zjednotení Nemecka. Neúspechom sa skončila aj jej sťažnosť v tejto veci pred Európskym súdom pre ľudské práva. Od nemeckého štátu však za života dostávala dôchodok vo výške 1500 eur, ktorý v roku 2012 označila za "hanebne nepostačujúci".

V interview zverejnenom v roku 2012 sa tiež vyjadrila, že nič z toho, čo urobila v časoch NDR, neľutuje. Oponentov vtedajšieho režimu označila za zločincov a jeho obete za "hlupákov". Popierala aj policajné represálie organizované vládou, keď vyhlásila: "Mali sme nepriateľov, potrebovali sme štátnu bezpečnosť". Nepriznávala sa ani k núteným adopciám detí nemeckých disidentov. Vyhlásila: "Urobili by sme veľké veci, keby NDR trvala o 20 rokov dlhšie".