Slovensko spomína na holokaust, je problémom aj dnešných dní

Tragické udalosti holokaustu nám totiž zanechali množstvo spoločenských a etických problémov, pre agentúru SITA to uviedla hovorkyňa Ústredného zväzu Židovskej náboženskej obce (ÚZŽNO) Lucia Kollárová.

Na jednej strane sú podľa jej slov vo svete aj u nás sily snažiace sa analyzovať, čo sa stalo, hľadať príčiny vzniku genocídy či popísať minulosť a zachovať pamiatku miliónov zavraždených. "No na strane druhej existujú nezanedbateľné sily, ktoré sa snažia tie isté udalosti relativizovať, spochybňovať alebo dokonca popierať," priblížila.

Oslavovanie predstaviteľov fašizmu je urážka obetí holokaustu

Neraz sú podľa jej slov u nás oslavovaní ľudia, ktorí sú za tragédiu zodpovední a ktorých verejná činnosť bola stále platnými súdnymi rozhodnutiami označená ako zločin.

"Na verejných miestach sú sochy politikov, ktorých činnosť je spätá s obdobím fašizmu. Samotné označenie slovenského štátu z rokov 1939 až 1945 ako fašistického časť spoločnosti odmieta napriek tomu, že tento štátny útvar dokonale vyhovuje kritériám, ktoré ho na tento prívlastok určujú," vysvetlila Kollárová. Ako dodala, oslavovanie predstaviteľov fašistického režimu považujú členovia aj predstavitelia židovskej komunity za urážku obetí holokaustu.

Za holokaust nenesie zodpovednosť národ, tvrdia Židia

Židovská náboženská obec nepovažuje za správne hodnotiť udalosti holokaustu tak, ako keby išlo o prírodnú katastrofu, keď sa nedá hovoriť o konkrétnom vinníkovi a osobnej zodpovednosti. Za holokaust podľa hovorkyne ÚZŽNO nenesie zodpovednosť národ.

"Ten má však svoje obete, svojich vykonávateľov, politikov, ktorí boli a sú nositelia zodpovednosti za dianie v štáte a má aj dnešných obhajcov, ktorí sa snažia zodpovednosť vtedajších mocipánov bagatelizovať a očistiť ich od prislúchajúcej zodpovednosti," uzavrela.

Ako hovorí prezident Inštitútu pre verejné otázky (IVO) Grigorij Mesežnikov, prejavy antisemitizmu u nás stále sú a určité stereotypy prežívajú. No nemožno podľa neho hovoriť o tom, že by bol antisemitizmus na Slovensku prvoplánovo významnejšou politickou silou. "Nevieme o žiadnych významných politických silách, ktoré by využívali antisemitské predstavy na získavanie voličov," vysvetlil pre agentúru SITA.

Z prieskumu, ktorý IVO spravil v júli 2013, však vyplýva, že určitá časť obyvateľstva je náchylná veriť alebo prijímať niektoré stereotypy príznačné pre antisemitizmus. "To znamená, že nie sú nositeľmi extrémnych názorov, ktoré by predstavovali hrozbu napríklad pre u nás žijúcich Židov, no ich rozhodovanie vo vnútornej politike či ekonomike môže byť ovplyvnené protižidovskými stereotypmi," povedal Mesežnikov.

Keď sa podľa neho pýtali na vplyv Židov vo svete alebo v určitých oblastiach, ukázalo sa, že časť ľudí názor nemá, no existujú aj takí, ktorí súhlasia s tým, že Židia majú príliš veľký vplyv alebo konajú vo vlastnom záujme. "Nositeľov antisemitských názorov je stále celkom dosť, no nie sú vo väčšine," doplnil.

Rasové násilie je na Slovensku trestné

Trestné činy spáchané z národnostnej, etnickej alebo rasovej nenávisti sú posudzované prísnejšie. Ako ďalej pre agentúru SITA uviedla Michaela Paulenová z ministerstva vnútra, dôvodom je, že ide o osobitný motív spáchania trestného činu, ktorý zvyšuje spoločenské nebezpečenstvo.

Za ublíženie na zdraví z osobitného motívu môže útočník dostať päť až 12 rokov, za vraždu 20 až 25 rokov či dokonca doživotie. Trestné činy rasového násilia však v minulom roku v porovnaní s predchádzajúcimi klesli. Vlani sa takýchto prípadov vyskytlo 78, polícia objasnila 40. V roku 2012 bolo nahlásených 104 takýchto činov, rok predtým 242.

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky schválili 31. októbra 2001 zákon, ktorým stanovili 9. september ako spomienku na obete holokaustu a výzvu k zápasu proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie. Transport prvých tisíc židovských žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra v tom istom roku.

Slovenská vláda za deportáciu každého Žida zaplatila 500 ríšskych mariek, ako to požadovalo Nemecko. Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu, do koncentračných táborov vyviezli 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto. Druhá vlna deportácií od jesene 1944 zasiahla približne 13-tisíc ľudí.