Hymna EÚ vyjadruje v jazyku hudby ideály slobody, mieru a solidarity

Okrem vlajky je symbolom Európskej únie (EÚ) aj hymna. Jej melódiou je záverečná časť - Óda na radosť - 9. symfónie d moll nemeckého hudobného skladateľa Ludwiga van Beethovena (1770-1827), ktorý ju skomponoval v roku 1823. V záverečnej časti deviatej symfónie Beethoven zhudobnil báseň "Ode an die Freude" (Óda na radosť) nemeckého básnika Friedricha Schillera (1759-1805). Hudobný skladateľ z nej použil prvú a tretiu strofu a časti z druhej a štvrtej strofy. V tejto básni, napísanej v roku 1785, vyjadril Schiller svoju idealistickú predstavu spoločnosti zloženej z rovnoprávnych ľudí, spojených radosťou a priateľstvom.

V roku 1955 predložil Rade Európy (RE) rakúsky politik a zakladateľ Paneurópskej únie Richard Nikolaus von Coudenhove-Kalergi návrh, aby sa Beethovenova Óda na radosť stala oficiálnou hymnou RE. Jeho návrh odsúhlasili a od roku 1972 je táto melódia oficiálnou hymnou RE a od roku 1985 aj vtedajšieho Európskeho spoločenstva či dnešnej EÚ.

Pre potreby RE, respektíve EÚ, hudobne hymnu upravil pre klavír, dychové nástroje a symfonický orchester svetoznámy rakúsky dirigent Herbert von Karajan (1908-1989).


Hymna je bez textu, aby sa neuprednostňoval žiadny jazyk používaný v Európe. V univerzálnom jazyku hudby vyjadruje ideály slobody, mieru a solidarity, ktoré sú spoločnými ideálmi pre celú Európu. Nenahrádza však hymny jednotlivých členských štátov, ale mala by byť oslavou spomenutých hodnôt a hesla (motta) EÚ "Zjednotení v rozmanitosti."