Niektorí ľudia majú pocit neustáleho lepenia sa nešťastia na ich päty. Psychológovia však opisujú aj stabilný sklon cítiť sa obeťou v takmer každom vzťahu. Rozlíšiť skutočnú smolu od naučeného pohľadu na svet nie je jednoduché, no výskum ponúka niekoľko indícií.

Šéf neocenil prácu a kamarátka úplne zabudla zavolať. Sused zaparkoval tak nešťastne a z dvora sa nedalo vyjsť. Každá z týchto situácií je drobná a v danej chvíli nepríjemná. Pre niektorých ľudí sa však tieto drobnosti skladajú do jedného príbehu o celosvetovom sprisahaní. Ten príbeh môže byť niekedy celkom pravdivý. Môže však ísť aj o zvyčajný spôsob vysvetľovania si vlastného osudu.

Smola existuje

Na úvod treba povedať jednu mimoriadne dôležitú vec. Ťažké obdobia a choroby či straty a nespravodlivosť sú úplne skutočné. Človek zažívajúci tieto traumy si nevymýšľa a nie je ich priamou príčinou. Psychológia neponúka žiadne vysvetlenie o vlastnom zavinení každého jedného nešťastia. Skúma však dôvody prežívania rovnakej udalosti u niektorých ľudí ako ojedinelej nepriazne a u iných ako potvrdenia pozície večnej obete.

Sklon cítiť sa obeťou

Izraelskí psychológovia z Telavivskej univerzity a z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme v roku 2020 opísali novú osobnostnú črtu. Nazvali ju sklon k medziľudskému pocitu obete. V prestížnom časopise ju na základe vedeckej štúdie definovali úplne presne. Ide o pretrvávajúci pocit pozície obete s priamym prenosom do takmer všetkých druhov ľudských vzťahov.

Táto psychologická črta má podľa autorov presne štyri základné zložky:

  • Potreba uznania a túžba po priznaní viny a ľútosti od človeka s ublížením.
  • Morálna nadradenosť vo forme presvedčenia o vlastnej vyššej morálke v porovnaní s ostatnými.
  • Nedostatok empatie a cielené prehliadanie pohľadu a trápenia druhej strany.
  • Ruminácia predstavujúca neustále a opakované premieľanie krivdy a jej prapôvodných príčin.

Ľudia s vysokou mierou tejto črty si podľa výskumu vysvetľovali kritiku negatívnymi vlastnosťami kritizujúceho človeka. Zapamätali si tiež oveľa viac negatívnych emócií a trápení. Boli podstatne menej ochotní odpustiť a oveľa viac vnútorne túžili po pomste. V jednom z pokusov dokonca častejšie zobrali súperovi peniaze aj bez akéhokoľvek vlastného zisku.

Mimoriadne dôležitý je aj samotný pôvod tohto správania. Črta priamo súvisela s úzkostnou vzťahovou väzbou a neistotou vo vzťahoch. Tieto psychologické problémy môžu mať podľa autorov korene už v ranom vzťahu s vlastnými rodičmi. Výskumníci zároveň zdôrazňujú možnosť vzniku pocitu obete aj úplne bez skutočnej traumy či ublíženia v minulosti.

Zverejnená štúdia má svoje prirodzené obmedzenia. Účastníkmi boli len izraelskí dospelí z internetových dotazníkových panelov. Údaje ukazujú primárne len štatistické súvislosti a nie priame hmatateľné príčiny. Celosvetová platnosť týchto mimoriadne zaujímavých zistení zatiaľ nebola definitívne vedecky overená.

Pasivita ako predvolené nastavenie

S pocitom obete úzko súvisí aj pocit úplnej straty zmyslu vlastných činov a snahy. Psychológ Martin Seligman ho v šesťdesiatych rokoch opísal pojmom naučená bezmocnosť. Zvieratá bez možnosti úniku pred nepríjemným podnetom neskôr prestali unikať aj pri otvorenej ceste von. Tento známy experiment položil na dlhé roky základy pre pochopenie ľudskej pasivity.

Seligman a jeho kolega S F Maier však v roku 2016 v psychologickom časopise priznali obrovský omyl. Ich pôvodná teória bola podľa nich postavená úplne naopak. Podľa novšieho výkladu je pasivita pri dlhotrvajúcom nepríjemnom zážitku len štandardnou predvolenou reakciou mozgu. Naučiť sa treba niečo úplne iné a to predovšetkým osobnú kontrolu. Túto funkciu spracúvajú obvody v prefrontálnej kôre so schopnosťou účinne tlmiť reakcie na stres.

Tento výklad stojí najmä na laboratórnych pokusoch s potkanmi a u ľudí zatiaľ nie je absolútne potvrdený. Ponúka však mimoriadne nádejnú a pozitívnu myšlienku pre každého z nás. Skúsenosť s vlastnou možnosťou ovplyvňovať udalosti sa dá postupne a systematicky budovať.

Šťastie ako zručnosť

Britský psychológ Richard Wiseman z Hertfordshirskej univerzity skúmal zaujímavé rozdiely medzi ľuďmi. Zaujímal ho priepastný rozdiel medzi takzvanými šťastlivcami a smoliarmi. Zistenia publikoval odborný článok v časopise Scientific American v roku 2006. V jednom pokuse dostali účastníci za úlohu spočítať všetky fotografie v novinách. Na druhej strane novín bol inzerát s presným textom o počte štyridsaťtri fotografií a s pokynom na ukončenie rátania. Ľudia s pocitom vlastného šťastia si tento nápomocný inzerát všimli oveľa častejšie ako deklarovaní smoliari.

Šťastlivci boli podľa odborníkov celkovo menej úzkostní a oveľa otvorenejší úplne novým skúsenostiam. Tento prístup im pomáhal lepšie zachytiť náhodné životné príležitosti. Wisemanov výskum však stál do veľkej miery na čisto subjektívnom sebahodnotení ľudí. Napríklad v štúdii so siedmimi stovkami hráčov lotérie si šťastlivci verili dvakrát viac aj napriek absolútne rovnakej miere výhier.

Ako rozlíšiť smolu od vzorca

Zo zložiek opísaných izraelskými výskumníkmi sa dá odvodiť niekoľko dôležitých otázok. Človek si ich môže položiť v tichosti a úplne bez zbytočného sebaobviňovania. Nejde o žiadny diagnostický lekársky test. Tieto otázky slúžia výhradne ako výborný podnet na hlbšie osobné zamyslenie:

  • Opakuje sa mi neustále podobný konflikt s rôznymi ľuďmi a v rôznych prostrediach?
  • Vraciam sa k starým krivdám v myšlienkach aj extrémne dlho po ich definitívnom skončení?
  • Vysvetľujem si nejasné situácie úplne automaticky len zlým úmyslom druhých ľudí?
  • Viem si naozaj úprimne predstaviť situáciu a pocity priamo z pohľadu druhej strany?

Kladná odpoveď na prvé tri otázky a záporná na poslednú ukazuje celkom jasným smerom. V takomto prípade môže ísť podstatne častejšie o naučený vzorec ako o krutý osud. Tento stav sa dá účinne meniť a často veľmi pomôže aj odborná pomoc psychológa. Pri dlhodobom pocite krivdy sprevádzanom smútkom a stratou záujmu o radosti je vyhľadanie odborníka mimoriadne rozumným krokom.

Nie vina ale možnosť

Rozlíšenie medzi smolou a úlohou obete rozhodne nie je o neustálom hľadaní vinníka. Smola sa stáva naozaj každému z nás a nespravodlivosť je v živote niekedy veľmi skutočná. Výskum však jasne naznačuje jednu fantastickú a povzbudivú vec. Spôsob nášho vysvetľovania si sveta nie je pevne daný a dokážeme ho aktívne meniť k lepšiemu.