Pes, ktorý šteká na každý krok na chodbe, zvyčajne vôbec neprovokuje. Reaguje len na niečo, čo ho veľmi znepokojuje, neprimerane vzrušuje alebo smrteľne nudí. Veterinárni odborníci na psie správanie sa zhodujú, že kričanie či elektrické obojky toto štekanie často len dočasne potlačia a psychický problém zvieraťa môžu oveľa zhoršiť. Namiesto nich skutočne funguje iba trpezlivý tréning, ktorý natrvalo mení to, ako pes daný podnet naozaj prežíva.
Na chodbe bežného paneláku buchnú dvere výťahu. O sekundu neskôr sa z bytu ozve zúrivý štekot, ktorý vôbec neprestane, kým neznáme kroky nezmiznú. Zazvoní domový kuriér a pes sa zúrivo rozbehne k dverám. Majiteľ vzápätí zvýši hlas a nervózny pes logicky ešte viac zvýši hlasitosť. Pre obrovské množstvo ľudí je to frustrujúca každodenná scéna, ktorá sa napokon často zmení na obrovský spor so susedmi v bytovom dome.
Hlasné štekanie je pritom pre každého psa úplne prirodzený spôsob komunikácie. Otázka teda vôbec neznie, ako psa navždy a úplne umlčať. Skôr by sme sa mali pýtať prečo reaguje na podnety, ktoré sú pre neho v skutočnosti úplne neškodné a ako ho majiteľ dokáže naučiť reagovať na ne celkom inak.
Najprv musíte zistiť prečo pes vlastne šteká
Austrálska organizácia na ochranu zvierat RSPCA vo svojich odborných materiáloch jasne uvádza, že samotné pochopenie skrytej príčiny je kľúčovým prvým krokom k akémukoľvek riešeniu. Pes môže vo vašom byte štekať, aby vás upozornil na niečo nové z obrovského strachu, z vnútornej frustrácie či len z nekonečnej nudy. Rovnako dobre to však môže robiť aj preto, že sa mu v minulosti štekanie vždy dobre vyplatilo a rýchlo ním získal vašu plnú pozornosť. Každá jedna z týchto príčin si však vyžaduje úplne iný postup pri riešení. Pes, ktorý neustále šteká zo silného strachu pred cudzími krokmi, predsa potrebuje celkom iný prístup ako pes, ktorý sa len od rána nudí sám doma.
Pri akejkoľvek náhlej a nečakanej zmene správania sa určite oplatí neodkladne navštíviť priamo vášho zverolekára. Nadmerné hlasné vokalizovanie môže u zvieraťa úzko súvisieť so skrytou akútnou bolesťou, so zhoršeným sluchom či pomalou stratou zraku. Zvlášť u starších psov to môže súvisieť s nebezpečnou kognitívnou dysfunkciou, čo je vážny stav veľmi podobný alzheimerovej chorobe u starších ľudí. Podľa rozsiahlej austrálskej odbornej štúdie môže priamo postihovať až od 14 do 35 percent psov starších ako osem rokov a prekvapivo často v praxi zostáva celkom nediagnostikovaná.
Prečo akýkoľvek trest nefunguje
Najčastejšou a chybou reakciou laika je okamžite zvýšiť hlas na psa, postriekať psa studenou vodou alebo rovno siahnuť po kontroverznom výcvikovom obojku proti štekaniu. Takéto elektrické obojky vydávajú varovný zvuk, striekajú špeciálny sprej alebo dokonca dávajú slabý elektrický impulz do krku. Austrálska RSPCA dôrazne upozorňuje, že takéto nepríjemné tresty môžu štekanie na malú chvíľu naozaj zastaviť, no pôvodný problém takmer vždy rapídne zhoršia. Zvyšujú totiž u psov prirodzený strach, ich úzkosť a niekedy priamo aj následnú nebezpečnú agresivitu voči okoliu.
Tvrdé vedecké údaje túto skúsenosť s trestami jasne podporujú. Portugalskí vedci z prestížnej univerzity v Porte dlhodobo sledovali deväťdesiatdva rôznych psov zo siedmich tamojších výcvikových škôl. Podľa ich zistení v štúdii z roku 2019 pre odborný časopis PLOS ONE vykazovali psy cvičené prevažne krutými trestami priamo počas výcviku omnoho viac prejavov viditeľného stresu. Išlo napríklad o časté olizovanie pysku, nervózne zívanie či nápadne nízke držanie tela. Po takomto výcviku navyše mali v tele nameranú aj podstatne vyššiu hladinu stresového hormónu kortizolu. V psychologickom teste dokonca aj mimo priameho výcviku boli všetky tieto trestané psy oveľa pesimistickejšie pri riešení úloh ako psy voľne cvičené len pozitívnymi odmenami.
Americká veterinárna spoločnosť pre správanie zvierat presne z tohto dôvodu vo svojom stanovisku z roku 2021 odporúča používať pri výcviku aj pri celkovom riešení problémového správania výlučne len pozitívne metódy založené na odmene. Podľa nej totiž reálne neexistujú žiadne vedecké dôkazy o tom, že by takzvané averzívne a nátlakové metódy boli v akomkoľvek výcvikovom kontexte naozaj účinnejšie. Spoločnosť si za týmto veľmi striktným postojom pevne stojí a naďalej medzi nevhodné výcvikové pomôcky výslovne zaraďuje aj ostnaté a populárne elektrické obojky.
Zďaleka nie všetci tréneri s týmto súhlasia
Časť klasických kynologických trénerov na trhu, ktorí sa v inzerátoch často sami označujú ako vyvážení, oponuje. Tvrdia, že pri skutočne vážnych problémoch s agresivitou môže mať svoje legitímne miesto aj mimoriadne opatrne použitá averzívna pomôcka. Americká spoločnosť však tento staromódny názor celkom odmieta. Zároveň však vo svojom odbornom stanovisku férovo priznáva jeden podstatný argument. Prieskumy spájajúce tvrdé tresty s neskoršími veľkými problémami v správaní zvierat nevedia vždy úplne presne rozlíšiť pôvodnú príčinu od jej konečného následku. Je teda logicky možné, že silné tresty nejaké problémy nielen priamo spôsobujú. Rovnako platí aj to, že k nim oveľa častejšie zúfalo siahajú práve tí majitelia psov, ktorí už so svojím miláčikom dlhodobo obrovské a nezvládnuteľné problémy majú. Prísne experimentálne štúdie ako napríklad tá portugalská však veľmi jasne preukazujú, že fyzické tresty vždy priamo zhoršujú reálne vnútorné prežívanie psa priamo počas prebiehajúceho výcviku.
Čo pri prevýchove skutočne funguje
Overené odborné zdroje sa dnes absolútne zhodujú na niekoľkých jednoduchých krokoch, ktoré sa v domácnosti dajú v každej situácii výborne kombinovať.
Obmedzte hlavné spúšťače
Najjednoduchšie zo všetkého je pre majiteľa znížiť samotný počet situácií, v ktorých jeho pes šteká. Ak zviera reaguje na ľudí idúcich za oknom, pomôže len stmaviť miestnosť zatiahnutím závesov alebo psovi presunúť jeho odpočinkové miesto niekam inam. Ak ho naopak extrémne dráždia zvuky prichádzajúce z chodby, môže niekedy celkom dobre pomôcť zapnuté rádio či iný nevýrazný rušivý zvuk pustený ticho v pozadí bytu. Každé jedno domáce štekanie, ktoré sa nakoniec vôbec neodohrá, znamená v psom mozgu jedno vynechané zlé opakovanie.
Postupne zmeňte negatívnu emóciu
Základom pri preúčania je obľúbená metóda, ktorú odborníci a tréneri na celom svete veľmi odborne nazývajú takzvaná desenzibilizácia a protipodmieňovanie. V praxi to znamená, že pes sa učí stretávať so svojím podnetom v takej nízkej miere a intenzite, aby si ho vôbec všimol, ale aby pri tom ešte pre strach alebo hnev neštekal. Ide napríklad o úmyselne nahratý zvuk domového zvončeka spustený veľmi potichu z mobilu, alebo o prechod s cudzím okoloidúcim človekom na bezpečne veľkú vzdialenosť v parku, kde sa pes ešte cíti pokojný. Práve v tej jedinej správnej chvíli ticha pes okamžite dostane svoju obľúbenú chutnú pochúťku. Nenávidený a obávaný podnet tak pomaly začne v hlave psa predpovedať niečo celkom príjemné. Až keď pes reálne zostáva v takejto situácii úplne pokojný a uvoľnený, intenzita zážitku sa veľmi pomaly a nenásilne zvyšuje. Môžete napríklad použiť hlasnejší zvuk zvončeka z nahrávky, kratšiu a priamu vzdialenosť k okoloidúcemu človeku v parku a najmä celkový dlhší spoločný čas pri obávanej udalosti.
Absolútne kľúčové je nikdy pri nácviku nepostupovať akokoľvek rýchlejšie ako samotný pes bezpečne a bez stresu zvládne. Ak sa nečakane rozšteká, potom to logicky znamená, že podnet bol v danej sekunde na neho stále príliš silný a okamžite sa musíte vrátiť vo výcviku o jeden veľký krok späť.
Naučte ho iné správanie
Oveľa viac ako zakazovanie a pokrikovanie pomáha jednoducho naučiť vášho psa to, čo presne od neho vlastne pri rušivom zvuku očakávate a čo má skutočne urobiť. Tréneri často odporúčajú naučiť psa taký povel, pri ktorom pes bez emócií odíde zo svojho miesta, vojde do pelechu a tam si v pokoji ľahne. Tento úkon sa vždy najprv musí trénovať len v absolútnom pokoji bez vonkajších podnetov a až potom sa nacvičuje pri reálnom zvonení. Logika tohto povelu je celkom jasná. Trénovaný pes si proste nemôže naraz pokojne ležať na tichej deke vo vedľajšej izbe a zároveň rozzúrene stáť zaštekaný hneď pri vstupných dverách.
Uspokojte jeho základné potreby
Pri takom štekaní z čistej nudy spomínaná organizácia prísne odporúča vždy najprv psovi zabezpečiť citeľne viac denného pohybu vonku a rovnako oveľa viac duševnej aktivity. K nej skvele pomôžu napríklad interaktívne hračky priamo určené na zložitejšie dolovanie skrytého krmiva doma. Ak váš pes neustále šteká najmä preto, aby získal rýchlo vašu plnú pozornosť a hru, tak by ju mal automaticky dostávať len a výlučne vtedy, keď je úplne potichu a pokojný a naopak v žiadnom prípade nikdy nie vtedy, keď priamo aktívne šteká vo vašej prítomnosti a žobroní tak o váš zrakový kontakt.
Kedy už radšej zavolať skutočného odborníka
Ak váš pes v byte šteká najmä vtedy, keď zostane na pár hodín sám, tak potom môže celkom vážne ísť o diagnostikovanú úzkosť z odlúčenia, ktorá sa v odborných kruhoch často nazýva separačná úzkosť. Takáto úzkosť si vždy vyžaduje odbornú a citlivú pomoc veterinára, prípadne konzultáciu špeciálneho veterinárneho špecialistu na zložité správanie psov. Rovnako sa s odborníkom musíte kontaktovať aj vtedy, ak nepríjemné štekanie pravidelne sprevádza aj hrozivé vrčanie na ľudí, priame fyzické výpady pri prechádzke alebo ho vyvoláva naopak veľmi výrazný, panický a neovládateľný strach zvieraťa v rôznych obyčajných situáciách. V týchto zložitých momentoch je nepochybne naozaj najrozumnejšie ihneď sa obrátiť len na skúseného trénera dlhodobo pracujúceho len s pozitívnymi odmenami, alebo na vyštudovaného odborníka na zložité vnútorné správanie zvierat. Pri jeho hľadaní a konečnom výbere sa určite oplatí pýtať sa ho na rovinu aj na to, aké presné trénerské metódy on sám v problémových prípadoch vôbec aktívne v praxi používa a vyhnúť sa ľuďom, ktorí preferujú použitie trestov a fyzickej sily v mene takzvanej rýchlej poslušnosti a dominancie nad psom. Títo tréneri urobia s vaším psom často z dlhodobého hľadiska omnoho viac nenapraviteľnej psychickej škody ako užitočného výsledku.
Odnaučiť svojho ustráchaného psa štekať pri každom obyčajnom zvuku na tichej chodbe zďaleka nie je len rýchla otázka jedného čarovného triku po pozretí krátkeho a úspešného videa kdesi na internete. Vždy to vyžaduje more vášho voľného času, obrovskú dôslednosť vo vlastnom konaní a pochopenie samotnej základnej skutočnosti, že ten zúrivý štekot za oknom je pre vášho psa v skutočnosti vždy len a len nešťastnou odpoveďou na niečo obrovské, čo on sám vo vnútri mimoriadne ťažko prežíva a nedokáže to nijako inak povedať do sveta. A to najdôležitejšie na koniec. Keď sa raz vďaka úspešnému nácviku postupne u vášho psa konečne zmení samotné jeho prežívanie z celej udalosti z hrozivého na príjemné a radostné, potom sa s absolútnou logikou hneď aj úplne radikálne zmení aj celková denná hlasitosť vo vašom rušnom byte a vy aj vaši susedia sa konečne pokojne vyspíte bez ohľadu na ruch a buchot vo vašom vchode v paneláku či za plotom rodinného domu v neznámej ulici vášho mesta alebo na dedine pri obyčajnom a hlučnom prejazde traktora alebo pri nečakanom hromobití. Samotný výcvik tak nie je len lacná investícia do pekného vzťahu s miláčikom, ale doslova liečebný proces, ktorým psa krok za krokom s láskou zbavujete utrpenia a celoživotnej úzkosti z hrozivých vecí v jeho okolí.







