Na brazílskom ostrove Itamaracá stojí dom, ktorého steny tvoria tisíce sklenených fliaš pozbieraných z pláže a z okolitých mangrovníkov. Matka s dcérou ho stavali dva roky počas pandémie, bez architekta a bez stavebnej firmy. Ich príbeh koluje internetom ako inšpirácia, samy ho však opisujú skôr ako výčitku voči verejnej politike.

Po skončení letnej sezóny vyzerá pláž Praia do Sossego na severe štátu Pernambuco podobne ako mnohé iné turistické pobrežia: v piesku, na prázdnych pozemkoch a v priľahlých mangrovníkoch zostávajú stovky prázdnych fliaš. Edna Dantas a jej dcéra Maria Gabrielly Dantas sa v roku 2020 rozhodli, že si z nich postavia dom. Nazvali ho Casa de Sal, teda Soľný dom, podľa piesku a mora, z ktorých sklo vzniká.

Stavať začali 1. mája 2020, v prvých mesiacoch pandémie. Prvá miestnosť mala 17 štvorcových metrov a obe ženy sa do nej nasťahovali ešte predtým, ako bolo hotové čokoľvek ďalšie. Dnes má dom sedem miestností a približne 70 štvorcových metrov. Fľaše sú v stenách osadené zvisle a spojené maltou, konštrukciu dopĺňa recyklované drevo a znovu použitá strešná krytina. Projekt vznikol bez projektanta, na základe vlastného štúdia a susedskej výpomoci.

Nápad, ktorý sa zrodil zo straty príjmu

Pred pandémiou obe ženy prevádzkovali second hand s názvom Cabrochas. Keď sa predaj zastavil, ostala im núdzová štátna dávka a úspory z karnevalovej sezóny. Gabrielly toto obdobie opísala pre portál Terra ako „partizánsky režim“. Práve vtedy prišiel nápad postaviť si vlastné bývanie z materiálu, ktorý mali doslova pod nohami.

Fľaše umývali ručne, po päťsto kusoch namočených cez noc v nádrži na vodu, aby sa dali odlepiť etikety. Podľa reportáží pochádzal takmer všetok materiál z okruhu asi piatich kilometrov od pozemku.

Údaje o počte fliaš sa v jednotlivých článkoch líšia. Staršie brazílske spravodajstvo z roku 2021 uvádzalo 4 298 kusov, novšie texty hovoria o približne ôsmich tisícoch použitých v stenách a základoch hotového domu a rodina uvádza, že celkovo, teda vrátane komunitných zberných nádob a ďalších aktivít, ich pozbierali vyše trinásťtisíc. Rozdiel súvisí aj s tým, že dom rástol postupne z pôvodných sedemnástich metrov štvorcových.

Prečo sklo zostáva ležať

Voľba materiálu nebola náhodná. Sklo je ťažké, krehké a jeho výkupná cena nízka, takže sa preň neoplatí zohýbať. Prieskum organizácie Cempre medzi tristo samostatnými zberačmi odpadu v troch brazílskych metropolách ukázal, že hliníkové plechovky zbiera 93,7 % z nich, plasty 87 %, ale sklo len 17,7 %. Sedemdesiat percent opýtaných malo mesačný príjem pod 1 100 brazílskych realov a takmer sedem z desiatich nepoberalo žiadnu sociálnu dávku.

Na úrovni celej krajiny sa recyklácia skla dlho pohybovala okolo štvrtiny spotreby. Za rok 2024 brazílsky priemysel ohlásil, že splnil zákonný cieľ 25 percent stanovený vládnym nariadením, a to tesne. Do štatistiky sa pritom počíta len sklo zozbierané cez certifikované systémy spätného odberu, čo podľa odborných zdrojov reálny objem recyklácie skresľuje. Materiál na steny Casa de Sal bol teda dostupný presne preto, že oň nikto nemal záujem.

Odpad nie je rozložený rovnomerne

Edna Dantas svoj projekt otvorene rámcuje pojmom environmentálny rasizmus. Označuje sa ním situácia, keď znečistenie, absencia kanalizácie a nakladanie s odpadom dopadajú neúmerne na chudobné, černošské a indiánske komunity. Nejde o okrajovú tézu: podľa sčítania obyvateľov, ktoré v roku 2022 realizoval brazílsky štatistický úrad IBGE, žilo v domácnostiach napojených na kanalizačnú sieť 62,5 % Brazílčanov, pričom úrad zároveň konštatoval horší prístup k infraštruktúre u černošského a indiánskeho obyvateľstva. Štúdia inštitútu Pólis zverejnená v novembri 2025 zistila, že v Recife, teda v metropole susediacej s Itamaracá, dosahujú prevažne biele štvrte podstatne lepšie hodnoty v ukazovateľoch kanalizácie, zelene aj príjmov ako černošské periférie.

Edna sa navyše dlhodobo venuje družstvám zberačov odpadu a označuje ich za environmentálnych pracovníkov, ktorých spoločnosť prehliada. Koľko ich v Brazílii je, presne nikto nevie. Odhady sa pohybujú od 210 tisíc podľa štátneho výskumného ústavu IPEA až po milión podľa ich vlastného hnutia MNCR.

Bývanie v číslach

Aj druhá rovina príbehu má tvrdé dáta. Ministerstvo miest zverejnilo 31. marca 2026 aktualizovaný výpočet Nadácie João Pinheiro, podľa ktorého bytový deficit v Brazílii dosiahol v roku 2024 hodnotu 5 773 983 domácností, čo zodpovedá 7,4 % obývaných súkromných bytov. Ide o najnižšiu úroveň v histórii merania, no zároveň o vyše päť a pol milióna rodín. Najsilnejšou zložkou deficitu zostáva neúmerné zaťaženie nájomným, ktoré sa týkalo takmer 3,6 milióna mestských domácností.

Casa de Sal je odpoveďou práve na túto zložku. Podľa údajov, ktoré rodina uviedla pre portál Terra, klesla cena za štvorcový meter z regionálneho priemeru okolo 1 800 realov na približne 1 300 realov.

Čo dom dokazuje a čo nie

Časť brazílskych aj zahraničných textov označuje stavbu za prvý dom na svete postavený z fliaš uložených zvislo. Toto tvrdenie sa nedá overiť. Isté je, že samotná technika fľaškových stien nie je nová. Najznámejším príkladom je dom, ktorý v roku 1906 postavil kamenár Tom Kelly v nevadskom Rhyolite z desiatok tisícov fliaš spojených hlinenou maltou. V americkej Kalevi stojí od roku 1941 dom zo šesťdesiatich tisíc fliaš, na kanadskom ostrove Prince Edward Island vznikli v rokoch 1980 až 1983 tri fľaškové stavby a sklenené fľaše sa bežne používajú v takzvaných earthshipoch.

Fľaškové steny majú aj svoje limity. Historické stavby tohto typu sa zachovali len v malom počte, keďže malta sa na hladkom skle drží ťažko. Aj samotný Soľný dom v roku 2022 poškodil silný dážď, ktorý strhol časť strechy. Obnoviť ju pomohla zbierka a susedia.

Najpodstatnejšiu výhradu formuluje samotná Edna Dantas. Podľa nej má projekt fungovať ako nárok na dôstojné bývanie a ekológiu pre chudobné komunity, nie ako dôkaz, že si každý má poradiť sám. Sila rodiny a komunity podľa nej nezbavuje štát zodpovednosti za verejné politiky.

Dom, ktorý sa stal aj pracoviskom

Casa de Sal dnes neslúži len ako bývanie. Je aj miestom environmentálnej výchovy, ateliérom a čiastočne ubytovaním. Jedna izba je dostupná cez platformu Airbnb, v novembri 2025 za 166 realov na noc, v januári 2026 sa pobyt na dve noci uvádzal za 430 realov. Obe ženy vedú workshopy, prehliadky a projekt udržateľnej módy, ktorý spája miestne remeselníčky.

Príbeh z Itamaracá sa dobre šíri, lebo je vizuálne pôsobivý a má jasnú pointu. Práve preto stojí za to čítať ho tak, ako ho podávajú jeho autorky. Nie ako návod, že bytovú núdzu možno vyriešiť vynaliezavosťou, ale ako otázku, prečo museli dve ženy najprv vyčistiť vlastné okolie od cudzieho odpadu, aby v ňom mohli bývať.