Topenie nevyzerá ako vo filme. Nikto nekričí, nemáva rukami a hladina sa nad človekom dokáže zavrieť za 20 až 60 sekúnd. Práve preto sa tragédie odohrávajú pár metrov od plných plážových diek a bazénov. Prehľad zostavený podľa rád vodných záchranárov a záchrannej služby vysvetľuje, ako topiaceho sa spoznať, ako mu pomôcť a ktoré inštinktívne reakcie môžu stáť život aj záchrancu.

Tohtoročné horúčavy vyhnali k vode davy a s nimi prišli aj tragédie; len počas dvoch júnových dní zaznamenala polícia v Bratislavskom kraji šesť úmrtí vo vode. Odborníci pri tej príležitosti opakovali odkaz, ktorý sa nedá zopakovať dosť ráz: topenie býva rýchle, tiché a prebieha úplne inak, ako si väčšina ľudí predstavuje. Kto pozná jeho skutočnú podobu, má obrovskú výhodu, pretože rozhodujú desiatky sekúnd.

Ako vyzerá topenie naozaj: ticho a „rebrík“

Filmová predstava zúfalého kriku a mávania je podľa Vodnej záchrannej služby Slovenského Červeného kríža zradný mýtus. Topiaci sa človek využíva každý moment nad hladinou na nádych, nie na volanie o pomoc, takže dráma prebieha takmer nehlučne. Jeho pohyb nepripomína plávanie; vyzerá, akoby liezol po neviditeľnom rebríku, telo má vo zvislej polohe, hlavu v záklone a ústa na úrovni hladiny, ktorá mu ju striedavo zalieva. Nohy prestávajú pracovať, človek sa nehýbe z miesta a ramená mu čoraz častejšie miznú pod vodou. Toto kritické štádium trvá zhruba 20 až 60 sekúnd, potom sa hladina zavrie. Preto platí zlaté pravidlo dozoru pri deťoch: deti sú pri vode hlučné, a keď stíchnu, treba sa okamžite pozrieť prečo. Pozor aj na opačný prípad: plavec v ťažkostiach, ktorý ešte vládze volať a mávať, je tiež v ohrození, len o štádium skôr; pomoc potrebuje rovnako rýchlo.

Prvý krok: telefón, nie skok

Pri spozorovaní topiaceho sa je prvou povinnosťou privolať pomoc: na kúpalisku plavčíka, inde tiesňovú linku 112 alebo 155. Ak ste na mieste viacerí, jeden volá a ostatní konajú; ak ste sami, záchranári odporúčajú najprv zavolať a až potom začať so záchranou. Dispečer navyše dokáže radiť počas celého zásahu.

Záchrana: najprv z brehu a s pomôckou

Základné pravidlo vodnej záchrany znie: zachraňuj tak, aby si sa sám nestal druhou obeťou. Skúsený záchranár Viliam Dobiáš odporúča pokúsiť sa pomôcť bez vstupu do vody: podať alebo hodiť čokoľvek, čoho sa dá chytiť, palicu, veslo, kus odevu, záchranný kruh, vestu, nafukovačku, prázdnu uzavretú fľašu či loptu. Užitočný je aj menej známy trik: zvážte, či sa k topiacemu nedostanete rýchlejšie behom po brehu ako plávaním; beh je spravidla rýchlejší. „Každého topiaceho treba vytiahnuť z vody čo najbezpečnejšie a najrýchlejšie, ako sa dá,“ zdôrazňuje Dobiáš. Do vody vstupujte len vtedy, ak ste zdatný plavec, máte pomôcku medzi sebou a topiacim a neohrozíte sami seba.

Čomu sa radšej vyhnúť

Najnebezpečnejšou chybou je skočiť k topiacemu bez rozmyslu a priblížiť sa k nemu spredu holými rukami. Človek bojujúci o život koná v panike, inštinktívne sa snaží vyliezť po čomkoľvek, čo má na dosah, a nechtiac dokáže stiahnuť pod hladinu aj zdatného záchrancu. Preto vždy podávajte najprv predmet, nie ruku. Druhou chybou je strata času: nečakajte, či sa situácia „nevyrieši sama“, a volajte pomoc okamžite. A tretí omyl sa týka brehu: pri vyťahovaní sa snažte držať postihnutého vo vodorovnej polohe, ktorá znižuje riziko kolapsu obehu, a podľa záchranárov nenasadzujte improvizovaný krčný golier; poranenia krčnej chrbtice sú pri topení zriedkavé a manipulácia okolo krku len zdržiava od oživovania.

Na brehu: päť vdychov a nevzdávať sa

Ak vytiahnutý človek nereaguje a nedýcha, začnite okamžite s resuscitáciou. Ako pre TASR vysvetlila hovorkyňa Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby Alena Krčová, pri topení sa postupuje inak ako pri bežnom kolapse: postihnutého uložte na chrbát, zakloňte mu hlavu a začnite piatimi záchrannými vdychmi. Ak sa dýchanie neobnoví, pokračujte stláčaním hrudníka v pomere 30 stlačení a dva vdychy, do hĺbky päť až šesť centimetrov a s frekvenciou 100 až 120 stlačení za minútu, až do príchodu záchranárov. Ak je nablízku defibrilátor, nechajte ho priniesť. A predovšetkým: nevzdávajte to. Studená voda spomaľuje metabolizmus a medicína pozná prípady ľudí zachránených bez vážnych následkov aj po desiatkach minút pod hladinou. Lekárske vyšetrenie napokon patrí každému, kto sa topil, aj keď sa po chvíli zdá v poriadku; vdýchnutá voda môže spôsobiť ťažkosti s odstupom hodín.

Bazén nie je jazero

Na záver rozdiel, ktorý sa v lete oplatí mať v hlave. Bazén a strážené kúpalisko ponúkajú plavčíka, priehľadnú vodu a známu hĺbku; jazerá a štrkoviská nič z toho. Kalná voda skryje topiaceho sa v sekundách, dno klesá nečakane a chladné spodné prúdy vedia prekvapiť aj dobrého plavca. Pre deti je pritom zradná už plytká voda, topiť sa dokážu v hĺbke, v ktorej dospelý pohodlne stojí. Najlacnejšou záchranou preto zostáva prevencia: deti na dosah ruky, plávanie pozdĺž brehu namiesto naprieč jazerom a rešpekt k vlastným silám. A jedno odporúčanie navyše: kurz prvej pomoci zaberie pár hodín a raz môže rozhodnúť o všetkom. Tento text je informačný; postupy prvej pomoci si najlepšie osvojíte na certifikovanom kurze.