Klebety majú povesť malej neresti, no podľa výskumníkov z Kalifornskej univerzity v Riverside môžu vo dvojici fungovať ako citové lepidlo. Páry, ktoré spolu častejšie rozoberajú iných ľudí, hlásili v štúdii vyššiu mieru šťastia aj lepšiu kvalitu vzťahu. Vedci však zároveň upozorňujú, že ide o predbežné zistenia a korelácia nie je dôkazom príčiny.
Poznáte to: cesta autom domov z večierka a rozhovor, ktorý by nikto z prítomných nemal počuť. Kto s kým, kto čo povedal a čo sa to preboha dialo pri dezerte. Väčšina ľudí by takýto rozhovor verejne neobhajovala, no práve on sa stal predmetom serióznej vedeckej štúdie. A jej záver znie prekvapivo zmierlivo: dvojice, ktoré spolu „škrabkajú“, si podľa dát vedú vo vzťahu oveľa lepšie.
Diktafón namiesto dotazníka
Štúdia psychologičiek Chandler Spahr a Megan Robbins, publikovaná v odbornom časopise Journal of Social and Personal Relationships pod hravým názvom Spill the Tea, Honey, je podľa autoriek prvou, ktorá skúmala klebetenie priamo v romantických pároch. Jej sila je v metóde: namiesto dotazníkov, v ktorých ľudia svoje klebetenie radi podceňujú, nosilo 76 juhokalifornských párov prenosné nahrávacie zariadenie EAR, ktoré počas dňa náhodne zaznamenávalo úryvky ich rozhovorov, spolu asi 14 percent bežnej konverzácie. Vzorka zahŕňala rovnakopohlavné aj rôznopohlavné dvojice žijúce v dlhodobom spolužití.
Výsledok prekvapil aj samotný tím. Účastníci klebetili v priemere 38 minút denne, z toho približne 29 minút so svojím partnerom. Klebetil prakticky každý. „Či už si to chceme priznať, alebo nie, klebetí každý,“ zhrnula prvá autorka Spahr. Dôležitý je pritom vedecký význam slova: klebetou výskumníci nazývajú akýkoľvek rozhovor o človeku, ktorý nie je prítomný, teda aj neutrálne či pochvalné reči, nielen ohováranie.
Sme v tom spolu: prečo to funguje
Kľúčové zistenie znie: čím častejšie spolu partneri klebetili, tým vyššiu mieru šťastia a lepšiu kvalitu vzťahu uvádzali, a to v rovnakopohlavných aj rôznopohlavných pároch. Súvislosť so šťastím bola silná, so samotnou kvalitou vzťahu o niečo slabšia. Najviac klebetili a najvyššiu kvalitu vzťahu hlásili páry dvoch žien.
Prečo by malo rozoberanie iných dvojici prospievať? Autorky ponúkajú niekoľko vysvetlení. Spoločná klebeta je predovšetkým signál dôvery a tímovosti: partnerovi zverujem hodnotenia, ktoré by som pred inými nevyslovil, a tým dávam najavo, že naše puto je pevnejšie ako väzby na okolie. Profesorka Robbins to ilustruje známou scénou: „Čo robíte v aute? Rozoberáte všetkých z večierka.“ Negatívna klebeta cestou domov podľa autoriek naznačuje, že vzťah v aute je silnejší ako priateľstvá na večierku, a tá pozitívna zase predlžuje spoločný zážitok. Klebetenie navyše funguje ako nástroj sociálnej regulácie: keď spolu partneri preberajú správanie iných, nenápadne si ujasňujú, čo sami považujú za prijateľné, a ladia si spoločné hodnoty.
Skôr ako začnete škrabkať vo veľkom
K poctivému obrazu patria aj limity, ktoré priznávajú samotné autorky priamo v štúdii, keď hovoria o predbežných dôkazoch. Ide o korelačný výskum na 76 pároch z jedného regiónu: dáta hovoria, že klebetnejšie páry sú spokojnejšie, no nedokazujú, že klebetenie spokojnosť priamo spôsobuje. Rovnako dobre môže platiť, že šťastné a zohrané dvojice sa jednoducho viac rozprávajú o všetkom vrátane iných ľudí. Zaujímavý kontext ponúka aj staršia štúdia toho istého pracoviska z roku 2019, ktorá vyvrátila obľúbené mýty: ženy neklebetia negatívnejšie ako muži a ľudia s nižšími príjmami neklebetia viac ako bohatší. Viac negatívnych klebiet majú na konte skôr mladší ľudia.
A napokon zdravý rozum: štúdia nie je pozvánkou na systematické ohováranie. Klebety majú aj odvrátenú stranu, od poškodzovania reputácie tretích osôb až po vzťahy, v ktorých sa spoločná negativita stane hlavným spojivom. Rozdiel je v miere a tóne; výskum napokon meral všetky rozhovory o neprítomných, nielen tie jedovaté.
Presah tejto štúdie je preto láskavejší, ako sľubuje slovo ohováranie v titulku. Nehovorí, že cesta k šťastiu vedie cez jedovaté jazyky. Hovorí, že vzťahu prospieva dôverný priestor, v ktorom si dvaja ľudia môžu bez cenzúry prerozprávať svoj sociálny svet a uistiť sa, že ho vidia podobne. Či tomu budeme hovoriť klebetenie, alebo spracúvanie dňa, je napokon jedno. Podstatné je, že pri tom sedíme v tom istom aute.
