Rozšírené vysvetlenie, že pes si trávou „čistí žalúdok“ a zámerne si vyvoláva vracanie, výskum nepotvrdzuje. Väčšina psov spása trávu jednoducho preto, že im chutí a patrí to k ich prirodzenému správaniu. Samotná tráva pritom psovi zvyčajne neublíži, riziko sa skrýva inde.
Scéna, ktorú pozná každý psičkár: uprostred prechádzky pes zrazu sklopí hlavu a začne oddane spásať trávnik ako malá ovca. A takmer rovnako istá ako samotné pasenie je aj reakcia okoloidúcich: „Niečo mu je, čistí si žalúdok.“ Toto vysvetlenie sa dedí z generácie na generáciu a dlho ho opakovali aj veterinári. Keď však vedci skúsili nájsť preň dôkazy, narazili na prekvapenie.
Čo ukázal najväčší prieskum medzi majiteľmi psov
Najcitovanejší výskum na túto tému urobil tím veterinárov z Kalifornskej univerzity v Davise, ktorý v roku 2008 publikoval sériu prieskumov v odbornom časopise Applied Animal Behaviour Science. V najväčšom z nich, ktorý zahŕňal 1 571 psov, uviedlo len okolo deviatich percent majiteľov, že ich pes pôsobil pred žraním rastlín choro, a približne pätina až štvrtina psov po tráve vracala. Inak povedané, veľká väčšina psov nejaví pred spásaním trávy žiadne známky choroby a nevracia ani po ňom. Trávu pritom najčastejšie žrali mladé a zdravé psy.
Do rovnakého obrazu zapadá aj pozorovanie austrálskych výskumníkov z University of New England: z 374 zaznamenaných epizód žrania trávy pri psoch s normálnym trávením sa vracanie objavilo len dvakrát. Ak by tráva slúžila ako dávidlo, čísla by museli vyzerať úplne inak.
Prečo to teda robia
Najpravdepodobnejšia odpoveď je nečakane prostá: psom tráva chutí a spásanie ich baví. Veterinárne zdroje vrátane siete kliník VCA Animal Hospitals dodávajú, že čerstvá tráva môže psovi dopĺňať vlákninu, ktorá pomáha tráveniu a pravidelnému vyprázdňovaniu. Svoju rolu zrejme hrá aj dedičstvo predkov, pretože divé psovité šelmy vrátane vlkov bežne prijímajú aj rastlinnú potravu, a niekedy obyčajná nuda: pes, ktorému chýba pohyb a podnety, si pastvu jednoducho spraví zábavou. Naopak, obľúbená teória o tom, že si pes trávou kompenzuje chýbajúce živiny, nemá vedeckú oporu; pri kvalitnom kompletnom krmive sú deficity zriedkavé a tráva sa navyše v psom tráviacom trakte z veľkej časti ani nestrávi.
Odkiaľ sa vzal mýtus o vracaní
Mýtus má pochopiteľný pôvod, pretože niektoré psy po tráve naozaj vracajú. Poradie príčiny a následku je však zrejme opačné, ako si ľudia myslia. Psovi, ktorému je nevoľno, sa často spustí intenzívne olizovanie a hltanie čohokoľvek naporúdzi, vrátane trávy. Dlhé steblá potom pri prehĺtaní pošteklia hrdlo a pri zvierati s nevoľnosťou spustia vracanie. Ako to zhrnula veterinárka Jo Myers zo služby Vetster, „pes si jedením trávy nevyvoláva vracanie úmyselne“. Vracanie je teda skôr vedľajší mechanický efekt ako plánovaná samoliečba.
Kedy je tráva naozaj problém
Samotná čistá tráva psovi spravidla neuškodí. Skutočné riziká sú tri a všetky súvisia s tým, čo na tráve alebo v nej môže byť. Prvým sú chemikálie: trávniky ošetrené herbicídmi, pesticídmi alebo čerstvo pohnojené môžu podľa portálu PetMD spôsobiť otravu, ktorá sa prejaví vracaním, slinením, hnačkou či trasom. Druhým rizikom sú parazity, ktorých vajíčka sa na trávu dostávajú z trusu iných zvierat. Tretím sú jedovaté okrasné rastliny, ktoré pes môže spásť spolu s trávnikom. V praxi preto platí: nechať psa pásť sa len tam, kde majiteľ vie, že sa nestriekalo, a pravidelne ho odčervovať podľa pokynov veterinára.
Pozornosť si zaslúži aj samotné správanie. Ak pes, ktorý trávu nikdy nežral, s ňou zrazu nevie prestať, hltá ju vo veľkom, opakovane po nej vracia, chudne alebo je apatický, nejde už o neškodné pasenie, ale o možný príznak tráviaceho či iného ochorenia a patrí do rúk veterinára. To isté platí, ak pes popri tráve žerie aj kamene, textílie či iné nejedlé predmety; také správanie, odborne nazývané pica, je zriedkavé, no vyžaduje vyšetrenie.
Bežné občasné spásanie trávnika však nie je chyba, ktorú treba pri psovi opravovať. Je to normálne správanie zdedené po predkoch, ktoré väčšine psov prináša chuťové potešenie a trochu vlákniny navyše. Namiesto okrikovania sa preto oplatí urobiť len jedno: postrážiť, na akom trávniku sa domáca ovečka pasie. A pri akýchkoľvek pochybnostiach o zdraví konkrétneho psa nahradí internetový článok vždy až rozhovor s veterinárom.
