Keď sa niekto pri stretnutí so psom stiahne, prejde na druhú stranu ulice alebo stíchne, majitelia psov to často vnímajú ako prehnanú reakciu. Odborníci na úzkostné poruchy však upozorňujú, že strach zo psov patrí medzi najčastejšie špecifické fóbie a nedá sa prekonať uistením, že pes „nič neurobí“. Pochopiť, prečo funguje inak ako bežný rešpekt, je prvým krokom k tomu, aby stretnutie psičkára a fóbika neskončilo konfliktom.

Diagnostický manuál duševných porúch DSM 5, ktorým sa riadi väčšina klinických psychológov a psychiatrov, radí strach zo psov medzi takzvané špecifické fóbie animálneho typu, do rovnakej kategórie ako strach z hadov alebo pavúkov. Odborný názov cynofóbia sa v klinickej praxi objavuje bežne, no dôležitejšie ako terminológia je to, čo fóbiu odlišuje od obyčajnej opatrnosti.

Kde sa končí rešpekt a začína sa fóbia

Zdravý rešpekt pred neznámym psom je prirodzený a väčšina ľudí ho pociťuje bez toho, aby im to spôsobovalo problém. O fóbiu ide vtedy, keď strach výrazne presahuje reálne riziko, trvá dlhodobo a človeku bráni v bežných činnostiach, napríklad navštíviť priateľov, ktorí majú psa, alebo prejsť cez park. Podľa odborných zhrnutí klinických kritérií musí byť strach neprimeraný situácii a musí pretrvávať dlhšie ako šesť mesiacov, aby sa dal považovať za fóbiu, nie len za dočasnú obavu. Zásadné pritom je, že postihnutý si často sám uvedomuje, že jeho reakcia je iracionálna, čo mu však vôbec nepomáha ju ovládnuť.

Špecifické fóbie patria medzi najrozšírenejšie úzkostné poruchy vôbec. Podľa DSM 5 sa ich ročný výskyt v populácii pohybuje medzi siedmimi a deviatimi percentami, celoživotne sa s niektorou z nich stretne až 12,5 percenta ľudí. Fóbie zo zvierat, teda vrátane psov, patria medzi najčastejšie typy, hneď po fóbiách z prírodného prostredia, ako je výška či búrka. Ženy trpia zvieracími fóbiami približne dvakrát častejšie ako muži, a vo väčšine prípadov sa strach objaví už v ranom detstve, v priemere okolo siedmeho roku života.

Odkiaľ sa strach berie

Vedci sa zhodujú, že za vznikom fóbie nestojí jediná príčina, ale kombinácia viacerých faktorov. Podľa dlhodobo akceptovaného modelu psychológa Stanleyho Rachmana sa strach zo psov najčastejšie vyvíja tromi cestami. Prvou je priama negatívna skúsenosť, teda uhryznutie alebo agresívne správanie psa. Druhou je takzvané pozorovacie učenie, keď dieťa vidí, ako sa niekto blízky psa bojí alebo ako pred psom utekal iný človek, a tento vzorec preberá. Treťou cestou je informačné alebo inštruktážne odovzdávanie strachu, teda opakované varovania rodičov alebo okolia. Zaujímavé je, že pri časti ľudí sa fóbia rozvinie aj bez toho, aby sa u nich dala identifikovať niektorá z týchto troch príčin, čo naznačuje aj možný vplyv genetickej predispozície.

Časť výskumníkov sa prikláňa aj k evolučnému vysvetleniu: strach zo psov mohol mať pôvod v prastarom strachu z voľne žijúcich šeliem, akými boli vlci. Táto teória vysvetľuje, prečo sa fóbie zo zvierat spúšťajú rýchlejšie a intenzívnejšie ako napríklad strach z technických rizík, hoci tie sú v skutočnosti štatisticky nebezpečnejšie.

Prečo argument „veď nič neurobí“ nefunguje

Pre majiteľa psa je prirodzené upokojovať okolie tvrdením, že jeho zviera je priateľské. Z pohľadu fóbie je to však málo účinný argument. Ľudia s cynofóbiou majú podľa odborníkov skreslenú pamäť na predchádzajúce stretnutia so psami, psa si často pamätajú ako väčšieho, rýchlejšieho alebo agresívnejšieho, ako v skutočnosti bol. Telo navyše reaguje automaticky zrýchleným tepom, potením či pocitom paniky ešte skôr, ako sa dostaví racionálne zhodnotenie situácie. Ubezpečenie slovami preto neprebíja automatickú telesnú reakciu, ktorá sa spustí prakticky okamžite.

Čo môže psičkár reálne urobiť

Na Slovensku platí zákon o niektorých podmienkach držania psov, podľa ktorého má viesť psa mimo chovného priestoru len osoba schopná ho ovládať v každej situácii, a to práve preto, aby pes neohrozoval a neobťažoval iných ľudí. Toto pravidlo je zároveň najlepším východiskom aj v kontakte s ľuďmi s fóbiou. Niekoľko krokov dokáže situáciu výrazne uľahčiť obom stranám. Pri stretnutí s človekom, ktorý ustupuje alebo sa evidentne stiahne, pomáha psa jednoducho pritiahnuť bližšie k sebe a nechať druhú osobu prejsť z bezpečnej vzdialenosti, bez komentárov typu, že sa netreba báť. Rovnako užitočné je nepúšťať psa voľne v blízkosti cudzích ľudí, ak si nie ste stopercentne istí jeho reakciou, a rešpektovať, že odmietnutie pohladenia psa nie je prejav nevychovanosti, ale legitímna hranica. Fóbia sa totiž nedá vyriešiť v priebehu jedného stretnutia, ale odborná pomoc, najčastejšie postupná expozičná terapia alebo kognitívno behaviorálna terapia, dokáže priniesť výraznú úľavu v priebehu niekoľkých týždňov až mesiacov.

Dve reality, jedna ulica

Psičkár aj človek s fóbiou majú na verejnom priestore rovnaké právo cítiť sa bezpečne, len z opačných dôvodov: jeden potrebuje priestor pre svojho spoločníka, druhý potrebuje istotu, že sa nebude musieť báť. Kým sa oba tábory naučia vnímať tento rozdiel nie ako súboj, ale ako dve rovnako oprávnené potreby, najviac pomôže obyčajná predvídavosť. Znamená to všímať si, koho práve stretávate, a prispôsobiť tomu pár krokov, ktoré nič nestoja.