Jedna z najničivejších epidémií ľudstva ožila v laboratórnych podmienkach.
Epidémia španielskej chrípky, ktorá podľa Slovenskej akadémie vied zabila 3 až 5 percent ľudstva, čím sa stala jednou z najničivejších v dejinách, znovu ožila v laboratórnych podmienkach. Informuje o tom štúdia zverejnená v žurnále BMC Biology.
Švajčiarskym vedcom sa podarilo oddeliť kompletný genóm variantu španielskej chrípky zo zachovalých pľúc človeka, ktorý jej podľahol. Vďaka tomu dnes vieme, že vírus niekoľkokrát zmutoval, čím získal lepšiu schopnosť napadnúť ľudské bunky a pôsobiť smrteľne hneď od začiatku pandémie. Tá zabíjala v rokoch 1918 až 1920.
Ako vysvetľuje portál IFLScience, pľúca patrili 18-ročnému mladíkovi, ktorý podľahol ochoreniu v jeho ranej fáze v júli 1918. Do jesene toho istého roku sa vírus dokázal dostatočne adaptovať, aby prenikol z Európy aj do ďalších častí sveta.
Vedci podotýkajú, že tri zo smrteľných mutácií boli prítomné vo variante španielskej chrípky, ktorý sa vyskytoval vo Švajčiarsku, a to hneď od začiatku epidémie.
„Vírusy z prvej vlny si pred júlom 1918 už vyvinuli niekoľko dôležitých adaptácií, vďaka ktorým sa prispôsobili novým ľudským obetiam,“ uvádzajú vedci v štúdii. Dve z mutácií napríklad pomohli vírusu zničiť antivírusový proteín, ktorý hrá kľúčovú rolu pri ochrane ľudského zdravia.
Jedna mutácia pôsobila podobne ako v prípade vírusu SARS-CoV-2 pri nedávnej pandémii covid-19. Dokázala totiž zmeniť tvar povrchového proteínu hemaglutinínu, čím zlepšila schopnosť vírusu španielskej chrípky spojiť svoje receptory s ľudskými bunkami. SARS-CoV-2 takto ovplyvňoval ľudský receptor ACE2.
Podľa vedcov mutácie z genómu prvej vlny španielskej chrípky boli prítomné aj v genómoch všetkých ďalších vĺn ochorenia.
„Prvýkrát sme získali prístup ku genómu chrípky z pandémie v rokoch 1918 až 1920 vo Švajčiarsku. Ponúka nám to nový pohľad na spôsob, akým sa vírus adaptoval v Európe na začiatku pandémie,“ zhrnula autorka štúdie Verena Schunemannová.
