Vedci identifikovali varovné signály psychopatie už v predškolskom veku.
Porucha osobnosti známa ako psychopatia sa neobjavuje iba v dospelosti. Podľa výskumu je možné jej rizikové faktory identifikovať už u detí v predškolskom veku. Profesorka vývinovej psychopatológie Essi Viding z University College London definovala tri kľúčové znaky, na ktoré by si rodičia mali dávať pozor.
Štúdie, ktoré profesorka Viding viedla, ukazujú, že behaviorálne črty zvyšujúce riziko psychopatie sú pozorovateľné už u detí vo veku troch či štyroch rokov. Profesorka však zdôrazňuje, že nejde o bežnú detskú neposlušnosť, ale o špecifický súbor vlastností známych ako porucha správania s bezcitnými a necitlivými črtami.
„Plne rozvinutú poruchu osobnosti nedostanete ako darček k 18. narodeninám. Je zrejmé, že existujú deti, ktoré majú tieto črty už od veľmi nízkeho veku,“ uviedla profesorka pre denník The Telegraph.
Tieto deti sa vyznačujú nedostatkom empatie a utlmenými emóciami. Podľa odhadov sa kombinácia poruchy správania s bezcitnými črtami týka približne jedného percenta detskej populácie.
Tri varovné signály psychopatie u detí:
- Nedostatok citovej odozvy na utrpenie druhých: Typické dieťa sa cíti previnilo, keď zoberie inému hračku a rodič ho pokarhá. Dieťa s rizikovými črtami túto emočnú reakciu nemá a necíti potrebu svoje správanie zmeniť.
- Neschopnosť spojiť si čin a následok: Dieťa má problém pochopiť, že jeho nesprávne konanie vedie k negatívnym dôsledkom alebo trestu.
- Chýbajúca radosť z potešenia druhých: Tieto deti nezískavajú uspokojenie z toho, že niekoho potešia. Naopak, takmer vždy uprednostňujú seba a svoje vlastné potreby. Deti nezískavajú rovnakú odmenu z toho, že robia radosť druhým.
Liečba je možná a účinná
Hoci výskum naznačuje, že za sklonmi k psychopatii môže byť aj genetická predispozícia, Viding prináša aj dobré správy. Včasná intervencia a správne zvolená liečba sú podľa nej veľmi účinné.
„Prispôsobením rodičovských štýlov, učením sa, ako pomôcť dieťaťu regulovať jeho reakcie a emócie, a vyhľadaním odbornej pomoci je možné zabrániť zhoršovaniu týchto čŕt,“ vysvetľuje.
Identifikácia rizikových faktorov tak nie je konečnou diagnózou, ale skôr príležitosťou začať s dieťaťom pracovať a predísť rozvoju plnej poruchy osobnosti v dospelosti. Napriek nádejným vyhliadkam však profesorka upozorňuje na vážnu prekážku – získavanie finančných prostriedkov na pomoc týmto deťom je podľa nej stále ťažký boj.
