Stanislav Szomolányi, majster filmovej kamery, slávi 90. narodeniny

Patrí medzi najvýznamnejších tvorcov slovenskej kinematografie, s menom ktorého sa spája mnoho vynikajúcich filmov. Medzi nimi však čnie Slnko v sieti - prelomová snímka, ktorá priniesla nový spôsob filmového rozprávania. Výrazne sa o to pričinili oko a ruka Stanislava Szomolányiho.

Stanislav Szomolányi sa narodil 14. januára 1935 v Bánovciach nad Bebravou. Na gymnázium chodil v Topoľčanoch, kde sa spolu s bratom - dvojčaťom venovali fotografovaniu a stavali modely lietadiel. Aj preto chcel pôvodne študovať leteckú techniku, ale keď jeho brat išiel na strojársku fakultu a aby obidvaja neštudovali technický smer, rozhodol sa pre filmovú školu v Prahe. Sedemnásťročný mládenec bez filmárskych skúseností bol medzi jedenástimi, ktorých prijali v roku 1953 na Filmovú a televíznu fakultu (FAMU) Akadémie múzických umení (AMU). Na školu sa hlásilo 300 uchádzačov.

Po skončení pražských štúdií nastúpil v roku 1958 do Slovenského filmu v Bratislave a nakrútil 20 dokumentárnych filmov. Uher a Szomolányi začali s vyše 30-ročnou tvorivou spoluprácou na snímke Niekedy v novembri (1958 a následne priniesli dokumentárne snímky Očami kamery (1959) alebo Poznačení tmou (1959). K spoločným filmovým projektom patrilo aj kultové Slnko v sieti (1962).

Slnko v sieti sa považuje za prvý film československej novej vlny a práve po ňom je pomenovaná slovenská národná filmová cena. Týmto novátorským dielom z hľadiska uchopenia témy a spôsobu filmového rozprávania sa Stanislav Szomolányi etabloval medzi elitu československej kamery. „Šťastie bolo, že sme Slnko v sieti robili ako čiernobiely film. Na čiernobielych snímkach sa dá omnoho lepšie čítať zručnosť kameramana. Farebný film, keď je dobre urobený, je vždy pekný, lebo je farebný,“ povedal Stanislav Szomolányi pri príležitosti preberania ocenenia Zlatá kamera.

K ďalším filmovým projektom tvorivého tandemu Uher - Szolományi patrili snímky Organ (1964), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Génius (1969), Keby som mal pušku (1971), Kosenie jastrabej lúky (1981), Pásla kone na betóne (1982) či Šiesta veta (1986).

Stanislav Szolományi spolupracoval aj s ďalšími významnými slovenskými režisérmi, napríklad na filme Krotká (1967) so Stanislavom Barabášom, s Martinom Hollým nakrútil Baladu o siedmich obesených (1968) a s Jurajom Jakubiskom vytvoril komédiu Nevera po slovensky (1980).

Filmy s kamerou Stanislava Szolományiho, patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie a za svoju tvorbu získal viacero ocenení na rôznych domácich i zahraničných festivaloch. Od roku 2005 je nositeľom štátneho vyznamenania Pribinov kríž III. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kinematografie. O rok neskôr sa stal nositeľom Národnej filmovej ceny Slnko v sieti, v júni 2010 si na medzinárodnom filmovom festivale Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach prevzal ocenenie Zlatá kamera a v septembri 2020 získal cenu Igric za celoživotný prínos pre slovenskú kinematografiu v oblasti filmovej a televíznej kamery.

Dlhé desiatky rokov sa venoval aj výchove svojich nasledovníkov. Od roku 1974 pôsobil na Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave ako vysokoškolský pedagóg. V roku 1991 spoluzakladal na VŠMU Katedru kameramanskej tvorby, kde vychoval nejednu generáciu úspešných kameramanov, ktorí sa svojou prácou presadili doma aj v zahraničí.

Tvorivý prínos jedného z najznámejších kameramanov v dejinách slovenskej kinematografie zdôrazňuje publikácia Richarda Blecha, ktorá vyšla v roku 2005 pod názvom Kameraman Stanislav Szomolányi.