Talianska filmová hviezda Sophia Lorenová sa dožíva 90 rokov

Očarovala divákov svojím pôvabom, šarmom a zmyselnosťou a herecký talent využila na striebornom pláne naplno. V roku 1962 získala Oscara za úlohu v snímke Vrchárka, v réžii Vittoria De Sica podľa románu Alberta Moraviu.

Herecká hviezda sa zaradila medzi najvýraznejšie talenty talianskej kinematografie a dnes (20. septembra) sa dožíva 90 rokov.

Sophia Lorenová, vlastným menom Sofia Scicoloneová, sa narodila 20. septembra 1934 v Ríme ako nemanželské dieťa do chudobnej rybárskej rodiny. Štíhla dievčina s prezývkou Špáradlo trávila detstvo a dospievanie v mestečku Pozzuoli, kde zažila aj krušné chvíle spojené s vojnou, keď sa obyvatelia museli skrývať v železničnom tuneli pred bombardovaním.

Už od detstva chodila do kina na slávne americké filmy a túžila po hereckej kariére. Matka, ktorá mala sama podobné ambície, ju podporovala a snažila sa jej nájsť miesto vo filme. Prihlasovala ju aj do súťaží krásy. Na prvej v Neapole sa Sofia zúčastnila ako 14-ročná, druhá o dva roky neskôr sa pre ňu stala osudovou. V porote bol totiž jej neskorší manžel, o 22 rokov starší filmový producent Carlo Ponti. Všimol si mladé talentované dievča a snažil sa mu sprostredkovať prvé filmové úlohy.

Z množstva nevýrazných snímok a úloh, v ktorých sa začala začínajúca herečka od roku 1950 objavovať, stojí za zmienku historický film Quo vadis (1951). Pozornosť však na seba upútala až vo filmovej podobe známej opery Aida v roku 1953. V tomto období si herečka zmenila na Pontiho radu svoje krstné meno na Sophia. Vo filme Neapolské zlato (1954) so Sofiou Lorenovou prvý raz spolupracoval známy taliansky režisér Vittorio de Sica. Poradil mladej filmovej hviezde, aby rozhodne nechodila na hodiny herectva – a vytvoril spoločne s ňou ešte ďalších štrnásť pozoruhodných filmových diel.

V roku 1957 Lorenová po boku Caryho Granta a Franka Sinatru nakrútila svoj prvý americký film Pýcha a vášeň (1957). Vtedy o 30 rokov starší Cary Grant požiadal herečku o ruku. Jediným mužom jej života však bol Carlo Ponti, ktorý sa usiloval o rozvod so svojou dovtedajšou manželkou. Rozviedol sa v Mexiku a na diaľku sa s Lorenovou zosobášili, v konzervatívnom Taliansku však úrady manželstvo nechceli uznať. Partneri dokonca istý čas žili mimo svojej vlasti.

Medzitým nakrútila ďalšie zámorské filmové hity Romanca na rieke a Čiera orchidea, oba z roku 1958. Šarm talianskej „femme fatale“, v ktorom sa miesil dramatický talent s humorom, uplatnil opäť De Sica, keď v roku 1960 obsadil Lorenovú do jej životnej úlohy vo vojnovej dráme Vrchárka natočenej podľa najslávnejšieho románu Alberta Moraviu. Za vynikajúce stvárnenie mladej vdovy Cesiry získala v roku 1962 Oscara v kategórii Najlepšia herečka v hlavnej úlohe. Z obavy z neúspechu ani neodcestovala na slávnostné odovzdávanie Cien akadémie, úspech jej telefonicky oznámil jej niekdajší herecký partner Cary Grant. Okrem Oscara bola ocenená ako Najlepšia neanglicky hovoriaca herečka v hlavnej úlohe cenou BAFTA (1962) a získala tiež Zlatý glóbus.

Šesťdesiate a sedemdesiate roky minulého storočia boli pre taliansku filmovú divu obdobím najväčšej slávy. Nakrúcala európske i americké snímky, v ktorých žiarila po boku svojho najčastejšieho filmového partnera Marcella Mastroianniho. Komédie ako Boccaccio '70 (1962), Včera, dnes a zajtra (1963), či Kňazova manželka (1971) sa stali diváckymi hitmi. Za stvárnenie hlavnej postavy dostala oscarové ocenenie aj vo filme Manželstvo po taliansky (1964) K úspešným filmom neodolateľnej Talianky patria tiež Grófka z Hongkongu (1967), dráma Zvláštny deň (1977), či bláznivá komédia Roberta Altmana Pret-a-Porter (1994).

Príbeh manželstva Sophie Lorenovej a Carla Pontiho dospel k šťastnému okamihu v roku 1966, keď sa stali francúzskymi štátnymi občanmi a v tejto krajine aj uzavreli sobáš. Neskôr sa im narodili synovia Carlo a Eduard. Carlo Ponti zomrel v roku 29007.

V roku 1991 Sophia Lorenová dostala Čestného Oscara za celoživotný prínos svetovej kinematografii. O tri roky neskôr ju na medzinárodnom filmovom festivale v nemeckom Berlíne odmenili Zlatým medveďom za celoživotné dielo (1994). Okrem toho od roku 1992 pôsobí vo funkcii zvláštnej veľvyslankyne Úradu vysokej komisárky OSN pre utečencov. Dnes žije v Kalifornii.

Od začiatku 80-tych rokov hrá už len sporadicky. Slovensko navštívila v roku 2000, keď dostala cenu na MFF Artfilm v Trenčianskych Tepliciach.