Spisovateľ a scenárista Jozef Puškáš oslavuje 70. narodeniny

Vyskúšal si prácu publicistu, novinára, ale aj poslanie pedagóga, ktorý do tajov scenáristiky zasväcuje študentov. Slovenský prozaik, esejista, filmový kritik a scenárista doc. Mgr. Jozef Puškáš ArtD. sa v utorok 9. februára dožíva 70 rokov.

Jozef Puškáš sa narodil 9. februára 1951 v Michalovciach. V roku 1974 absolvoval odbor filmová a televízna dramaturgia na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Najskôr pracoval v redakcii pôvodnej tvorby vydavateľstva Smena, potom ako kultúrny redaktor pôsobil vo viacerých denníkoch resp. časopisoch.

Puškášove literárne začiatky siahajú do začiatku 70. rokov 20. storočia. Podľa svojich slov si v tom čase želal literárne debutovať v obľúbenom časopise Mladá tvorba, ktorý vydával Zväz slovenských spisovateľov v rokoch 1956-1970 a ktorý sa orientoval na mladých autorov. Puškáš sa na jeho stránkach stretol s poviedkami Dušana Dušeka, Dušana Mitanu, či Milana Zelinku, ku ktorým chcel generačne patriť, no už to nestihol. Časopis, ktorého šéfredaktorom bol v záverečnom období básnik Ján Buzássy, musel v roku 1970 z politických dôvodov skončiť svoje pôsobenie.

Puškáš napokon ešte ako poslucháč VŠMU debutoval knižne prekvapujúco zrelou knihou poviedok Hra na život a na smrť (1972). „Nenapísal som nikde jediný riadok, zato som hneď vydal knihu. Ako dvadsaťjedenročný. Dnes by to bolo prirodzené, vtedy to bola anomália,“ zaspomínal si pred časom Puškáš na svoje literárne začiatky na stránkach časopisu Dotyky.

V roku 1977 vydal zbierku poviedok Utešené sklamania a o dva roky neskôr novelu Priznanie. V roku 1980 mu vyšla románová novela Štvrtý rozmer, v roku 1984 nasledoval román Záhrada (v piatom období roka) a napokon zbierka poviedok Sny, deti, milenky z roku 1985. Jeho texty sa objavili aj v antológiách poviedok slovenských prozaikov Soľ zeme (1982) a Kroky času (1987).

Vo svojich dielach Puškáš podrobne sleduje a analyzuje vnútorné stavy a myšlienkové pochody súčasného človeka. Jeho prózy sú realistické, no nevyhýba sa ani groteskným, až absurdným prvkom. Pri písaní využíva rôzne žánre, od psychologickej poviedky cez sci-fi, horor až po grotesku.

V roku 1992 pribudli k dielu Jozefa Puškáša hneď dva tituly: román Smrť v jeseni a ďalšia zbierka poviedok Vreckový labyrint.

V roku 2004 mu vyšla úspešná zbierka poviedok Freud v Tatrách. Spisovateľka a filozofka Etela Farkašová o tomto literárnom diele napísala: „Podobne ako v predchádzajúcej zbierke krátkych próz Vreckový labyrint (1992) siaha autor aj v najnovšej knihe za iróniou, groteskou, aby cez ňu poukázal na absurdnú tvár ľudského života v jestvujúcich spoločenských podmienkach.“ Podľa jej slov však aj tam, kde autor „siaha za ironickým úsmeškom, karikuje a paroduje, ostáva verný puškášovskej vážnosti – prinajmenšom v tom zmysle, že sa sústreďuje na vážne témy ľudskej existencie“.

Za knihu Freud v Tatrách získal Jozef Puškáš Prémiu Literárneho fondu aj Cenu Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2004.

V roku 2017 mu vyšiel psychologický román s kriminálnou zápletkou s názvom Zlodej duší, kde okrem iného reflektuje tému bulvárnych médií. V tom istom roku vydal spoločne s Dušanom Dušekom publikáciu Písať príbeh venovanú scenáristickej profesií.

Puškáš je autorom scenárov k niekoľkým slovenským filmom – v roku 1983 napísal scenár podľa vlastnej prózy Štvrtý rozmer (film nakrútil Dušan Trančík), nasledovali snímky Prípad na vidieku (Stanislav Párnický, 1994), komédia Zo života Dona Juana (Laco Halama, 1995), či snímka Zima kúzelníkov (2006). V 2011 podľa jeho scenára nakrútil Stanislav Párnický film Dušičky seniorov v rámci cyklu Filmoviedky.

Jozef Puškáš je pedagógom v Ateliéri scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU, bol tiež prorektorom VŠMU.