Pobyt v dome smútku zmenil jej pohľad na smrť: Žena opisuje svoje zvláštne bývanie

Dylan Brethourová je novinárka a editorka v spoločnosti The Word Factory, ktorá publikuje poviedky. Krátko po 20. narodeninách si prešla dramatickým rozchodom s priateľom, s ktorým sa v tom čase delila o domácnosť.

Keďže Dylan mala na krku študentskú pôžičku a nutne sa potrebovala odsťahovať, dlho nerozmýšľala nad ponukou kamaráta, a nasťahovala sa do izby v jeho dome. Kto by v jej postavení odmietol ponuku na bezplatné bývanie? Jediný háčik bol v tom, že izba sa nachádzala v dome smútku, ktorý šéfoval spomínaný kamarát.

„Poznám sa s ním a jeho ženou už niekoľko rokov, takže som tam chodila často, ale sťahovanie bolo o niečom inom,“ spomína Dylan na stránkach britského magazínu Metro. Najviac ju zaujímalo, či každodenný pohľad na trúchliacich blízkych zmení jej nazeranie na život a smrť.

Dylanine prvotné dojmy boli vcelku normálne: „Dom smútku mi pripadal ako priemerný hotel, akurát v ňom ostávali aj mŕtvi ľudia,“ hovorí. Jej izba bola od veľkej sály, kde sa uskutočňovali pohreby, oddelená schodiskom a dverami. Pohreby odtiaľ bolo jasne počuť.

Keďže Dylan mohla v príbytku ostať bez akýchkoľvek nákladov, ponúkla sa domácim, že im pomôže s bežnými záležitosťami. „Realita môjho dočasného obydlia ma zasiahla až vtedy, keď som prvýkrát videla telo v rakve,“ spomína vtedajšia študentka. „Nebola som nervózna ani smutná, ale život sa zrazu začal zdať oveľa krehkejší.“

Žena, ktorú mali vtedy pochovať, umrela približne vo veku Dylaninej matky, a rodina si želala, aby ju na pohrebe obklopovali obrovské kytice. Novinárka sa cítila zvláštne, keď ich po obrade musela vyhodiť. „Pamätám si, že mi napadlo, že boli silným dôkazom lásky, a teraz jednoducho hnijú v komposte.“

„Ťažko sa vysvetľuje ten pocit, aký zažijete, keď stojíte pri mŕtvole človeka, ktorého ste nikdy nepoznali. Raz som upratovala, a vtom som si spomenula, že v miestnosti nie som sama – bol tam so mnou niekto, kto už nedýchal.“

Hoci Dylan zosnulých nepoznala osobne, ich smrť sa jej zdala dôležitá. Aj keď nesmútila, bolo jej ľúto, že človek, ktorý doteraz žil, prišiel celkom o všetko. Do jej pamäti sa najviac zapísal nebožtík v strednom veku.

Muž ležal v skromnej čiernej rakve. Rodina nedodala žiadne ponožky, ktoré by mu mohli nasadiť. Dylan si myslela, že je to preto, že jeho nohy budú počas obradu tak či tak prikryté vekom. „Bolo mi jasné, že mu nemôže byť zima, ale aj tak som mala nutkanie prikryť mu nohy niečím teplým,“ opisuje novinárka svoj zážitok. Zosnulého nakoniec neprikryla, pretože musela dodržiavať pokyny rodiny.

Podobné zážitky u Dylan vyvolali pocit zmierenia so smrťou. Keďže jej každý deň čelila, namiesto strachu si k nej vypestovala úctu a pokoru.

„Prvýkrát som vedela premýšľať nad praktickými otázkami o smrti, napríklad ako bude vyzerať môj pohreb, a či by ma mali balzamovať.“

Jednou z vecí, ktoré sa Dylan pri svojom pobyte v netradičnom príbytku naučila, je to, že neexistuje normálny spôsob, ako sa zmieriť so smrťou. Niektorí príbuzní si želali pokojnú rozlúčku so zosnulým, iní zas chceli bujarý kar. Našli sa aj takí, ktorí sa fotili nad hrobom nebožtíka.

Pohrebov sa zúčastnili rozhádané rodiny, aj tie, ktoré smutná udalosť naopak utužila. Za najcitlivejšie obrady Dylan označuje tie, keď smrť prišla nečakane, alebo keď si vyžiadala život mladého človeka.

„V dome smútku som bývala štyri mesiace, a vôbec nič neľutujem,“ hovorí Dylan. Niektorí ľudia sa jej pýtajú, či pobyt v pochmúrnom prostredí neprispel k jej nešťastiu po rozchode, ale ona naopak tvrdí, že na vlastné problémy získala nový pohľad. „Ťažko sa budete ľutovať v čase, keď ste obklopení ľuďmi, ktorí práve prišli o dedka alebo mamu.“

„Moja skúsenosť ma poznačila. Navždy zmenila to, ako vnímam smrť a umieranie. Je pohodlné priznať si, že smrť je normálna súčasť života, pri ktorej stále máme na výber.“

Dylan sa vďaka pobytu rozhodla, že až nadíde jej čas, požiada blízkych, aby ju pochovali do zeme bez rakvy – je to tak najšetrnejšie voči prostrediu. Ostatných dnes vyzýva na otvorený dialóg o smrti, ktorý pomôže umierajúcim, ale aj pozostalým.