Umberto Eco bol uznávaným odborníkom na estetiku stredoveku

Okrem svetoznámeho románu Meno ruže (1980) sa medzinárodnými bestsellermi stali aj jeho ďalšie diela Foucaultovo kyvadlo (1988), Ostrov včerajšieho dňa (1994), Baudolino (2000), Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004) a Pražský cintorín (2010). Svoju pozornosť zameriaval aj na súčasnú postmodernú realitu, ktorú vo svojich publicistických príspevkoch hodnotil s ironickým nadhľadom vzdelanca, ale aj s veľkou dávkou láskavého pochopenia pre namyslenosť súčasného scivilizovaného človeka.

Umberto Eco sa narodil 5. januára 1932 v talianskom mestečku Alessandria, ležiacom východne od Turína na úpätí piemontských hôr. Sám často prehlasoval, že dospievanie v tomto kraji bolo zdrojom spôsobu jeho tvorby, ktorý sa vyznačoval skepticizmom a nechuťou preháňať, alebo robiť príliš silácke vyhlásenia. Svoje detské spomienky na fašistické Taliansko Benita Mussoliniho pretavil napríklad do románu Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004).

Eco na naliehanie otca začal študovať právo v Turíne. Štúdium však aj napriek námietkam otca zanechal a začal sa venovať stredovekej filozofii, estetike a literatúre. Po štúdiách začal prednášať estetiku na univerzitách v Turíne a Miláne. Po troch rokoch pôsobenia vo Florencii sa v roku 1971 stal mimoriadnym profesorom na najstaršej európskej univerzite v starobylej Bologni.

Do povedomia svetovej verejnosti sa Umberto Eco dostal po vydaní detektívneho historického románu Meno ruže (1980) z prostredia stredovekých rehoľných rádov a inkvizície. Úspech knihy podnietil režiséra Jean-Jacquesa Annauda k jeho sfilmovaniu. Divácky veľmi úspešný, rovnomenný mysteriózny film vznikol v roku 1986 a v hlavnej úlohe františkánskeho mnícha Viliama z Baskervillu sa predstavil škótsky herec Sean Connery. V roku 1988 vydal Eco svoj ďalší úspešný román s historickou tematikou Foucaultovo kyvadlo. Po ňom nasledovali romány Ostrov včerajšieho dňa (1994), Baudolino (2000), Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004), Pražský cintorín (2010) a Nulté číslo (2015).

Držiteľ niekoľkých prestížnych ocenení a čestných doktorátov nebol len spisovateľom, ale predovšetkým semiotikom. Umberto Eco svojimi teoretickými dielami (napr. Teória semiotiky, Semiotika a filozofia jazyka, Interpretácia a nadinterpretácia) vrátil v druhej polovici 20. storočia semiotike vážnosť a povýšil ju na náuku, prostredníctvom ktorej sa dá dospieť k nezanedbateľným poznatkom o človeku, histórii či súčasnosti. Semiotika, ako ju chápal Eco, nevedie k nejakej konečnej pravde, ale k viacerým hypotézam a vysvetleniam. Podľa neho síce existuje nekonečné množstvo interpretácií, ale samozrejme nie všetky sú rovnako správne (korektné). Tie nekorektné podroboval ironickej, ale láskavej kritike. Vediac, že ľudia už od pradávna veria a radi podliehajú tým jednoduchším a na prvý pohľad všetko objasňujúcim pravdám.

Významný predstaviteľ postmoderny a avantgardy 60. rokov 20. storočia Umberto Eco zomrel 19. februára 2016 v talianskom Miláne vo veku 84 rokov.